Mnohí Banskobystričania si vojnový Slovenský štát a jeho prezidenta Jozefa Tisa spájajú s obrazom vyznamenávania nemeckých nacistov na dnešnom Námestí SNP po potlačení Povstania. Nájdu sa však aj takí, ktorí naopak považujú Tisa za záchrancu Slovákov počas II. svetovej vojny.

Vznik Slovenského štátu 1939

Vo februári 1939 predstavitelia Nemecka podnikali kroky smerujúce k obsadeniu pomníchovského Česko – Slovenska. To malo svoje hranice garantované signatármi Mníchovskej konferencie, preto sa Adolf Hitler snažil o „samovoľný rozpad“ ČSR a zvyšoval tlak na osamostatnenie sa Slovenska. Dňa 9. marca 1939 bolo na Slovensku vyhlásené štatárium – tzv. Homolov puč.

Prezident Emil Hácha odvolal Jozefa Tisa a na post predsedu autonómnej vlády vymenovala Karola Sidora. Tiež na územie Slovenska vtrhli z Česka povolané vojenské oddiely, ktoré začali obsadzovať administratívne budovy. Na odpor sa im postavili študenti a Hlinkova garda.

Hitlerove návrhy na vyhlásenie samostatnosti Slovenska Sidor odmietol. Deklarácia samostatnosti prečítaná Ferdinandom Ďurčanským vo viedenskom rozhlase 11. 3. 1939 ostala bez ozveny. V takej situácii prijal Jozef Tiso 13. marca pozvanie Adolfa Hitlera do Berlína, kde ho počas rozhovorov führer žiadal o urýchlené „blitzschnell“ vyhlásenie samostatnosti a hrozil rozdelením Slovenska medzi jeho susedov. Tiso však odmietol vyhlásiť samostatnosť priamo z Berlína.

Slovenský snem

Telefonicky sa spojil s česko – slovenským prezidentom Emilom Háchom i  predsedom slovenskej vlády Karolom Sidorom a dohodli sa, že na ďalší deň zvolajú slovenský snem.14. marca na neverejnom zasadnutí slovenského snemu Tiso vo svojom prejave referoval o rokovaniach v Berlíne. Celé rokovanie parlamentu sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty.

Vtedajší poslanec Pavol Čarnogurský to charakterizoval slovami:

„Otvorením snemu sa zniesla na poslanecké lavice ťažká, až dusivá nálada. Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.“

Nedošlo ani k tradičnému hlasovaniu. Poslanci len povstali a zaspievali pieseň „Hej, Slováci“. Vyhlásenie samostatnosti znamenalo koniec prvej Československej republiky, Čechy a Moravu Hitler následne 15. marca obsadil bez rizika vojenskej konfrontácie so Spojeným kráľovstvom a Francúzskom.

Tiso bol ministerským predsedom Slovenského štátu od 14. marca 1939 do 26. októbra 1939.   Predsedom „Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty“ sa stal oficiálne 1. októbra 1939 a 26. októbra sa stal prezidentom Slovenského štátu.

Postavenie autonómnej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky bolo vystriedané „nezávislosťou“ získanou od Hitlera na jeho nátlak vo forme politického vydierania slovenskej strany, čo spôsobilo rozpad Česko – Slovenska. Nacistické Nemecko si „Ochrannou zmluvou“ zaistilo vojenské i hospodárske pozície, ktoré si ďalej posilnilo počas salzburských rokovaní v júli 1940.

„Slovenský národ pod ochranou Boha všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát,“

znelo v slovenskej ústave. Propaganda nešetrila slovami o prosperujúcom priemysle, potravinovej sebestačnosti, silnej korune, narastajúcej životnej úrovni a pokojnom živote na Slovensku oproti ostatným krajinám Európy zmietaných druhou svetovou vojnou. Nepriateľmi nášho štátu sa stali Židia a boľševici…

Tiso a židovská otázka

Autonómna vláda pod vedením Jozefa Tisa okrem toho, že iniciovala hromadný odsun Čechov zo Slovenska, 4. novembra 1938, vydala vládne nariadenie o tzv. postrku 7.500 Židov na územia, ktoré boli odstúpené Maďarsku.

Tento zámer sa však Tisovi nepodarilo splniť, lebo väčšina deportovaných sa vrátila späť kvôli tomu, že maďarské úrady ich odmietli prevziať. Po vyhlásení samostatnosti 14. marca 1939 podľa vzoru Norimberských zákonov zaviedlo Slovensko protižidovské rasové zákonodarstvo. 9. septembra 1941 vyšlo pamätné Nariadenie č. 198 o právnom postavení Židov.

Prezident Tiso 15. mája 1942 podpísal Ústavný zákon o vysťahovaní Židov, ktorý štvrť roka po začatí spätne zlegalizoval už uskutočnené deportácie Židov do nemeckých „pracovných“ táborov. Okolo tisícke osôb podpísal prezidentskú výnimku spod protižidovského zákona, desaťtisíce ďalších Židov však išli na smrť.

Známy je Tisov výrok z tohto obdobia:

„Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať.”

Deportácie Židov zo Slovenska začali v marci 1942. Za každého deportovaného platil Slovenský štát nacistickému Nemecku 500 ríšskych mariek.  25. marca 1942 odišiel z Popradu prvý transport tisícky židovských dievčat a žien do koncentračného tábora Osvienčim.

Pohľad do histórie mesta pod Urpínom hovorí, že podobný osud postihol aj banskobystrických Židov. Pred rokom 1942 žilo v Banskej Bystrici 1.327 Židov. Ich odsun z nášho mesta a blízkeho okolia sa začal 24. marca 1942.  V tomto roku bolo z Banskej Bystrice deportovaných 56 % židovského obyvateľstva a z celého okresu približne 60 %.

Vyvážanie Židov do koncentračných táborov Osvienčím, Majdanek a Sobibor pokračovalo až do 20. novembra 1942. V priebehu tohto roka zo Slovenska odtransportovali celkovo 57.628 slovenských Židov, z ktorých prežilo len pár stoviek.

Tiso voči Židom vystupoval podobne agresívne, ako predstavitelia radikálneho krídla HSĽS. Po snahe niektorých poslancov Slovenského snemu, celkovej nepopularite transportov medzi obyvateľstvom a vďaka protestnej Nóte Svätej stolice z 5. mája 1943 deportácie zastavili.

Tie však znovu začali v októbri 1944 po obsadení Slovenska Nemcami, ktorí potlačili Slovenské národné povstanie, keď sa Červená armáda prebíjala k slovenskej hranici. Počas okupácie bolo deportovaných 13.500 Židov a uväznených ďalších 5.000 osôb,  pričom tísícku Židov zavraždili priamo na území Slovenska.

Najmä vďaka obetavej pomoci civilného obyvateľstva prežilo zimu 1944/45 okolo 10.000 slovenských Židov. Faktom je, že na hromadných vraždách civilistov na našom území sa okrem nemeckých nacistov podieľali aj príslušníci Hlinkových gárd (Nemecká, Kremnička a ďalšie miesta tragédií na Slovensku).

Po vstupe nemeckých vojsk na územie Slovenska a následnom vypuknutí SNP Tiso nevyužil vzniknutú situáciu, ale naďalej zotrval v pozícii nemeckého spojenca. Po potlačení Povstania v Banskej Bystrici 30. októbra 1944 vystúpil na terajšom Námestí SNP s ďakovným prejavom a vyznamenával nemeckých vojakov bojujúcich proti Slovákom, ktorých bol prezidentom.

Veľkým výkričníkom v našich dejinách zostane masaker v Kremničke. Ten predstavuje sériu masových popráv, ktoré od 5. novembra 1944 do 17. marca 1945 uskutočnila nemecká nacistická jednotka Einsatzkommando 14 v spolupráci so slovenskými Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy. Po oslobodení z masových hrobov v Kremničke exhumovali celkovo 747 obetí, z toho 211 žien a 58 detí. Vyše 450 obetí tvorili Židia…

Proces a poprava

Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska v apríli 1945. Ušiel a skrýval sa v rakúskom kláštore v Kremsmünsteri. Tu ho objavila americká vojenská polícia, ktorá ho prevzala po predchádzajúcom súhlase mníchovského kardinála Faulhabera. Spojenci ho ako vojnového zločinca následne vydali česko – slovenskej vláde.

Proces sa začal 2. decembra 1946 a rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947 prostredníctvom sudcu JUDr. Igora Daxnera. Žalobcami boli JUDr. Ľudovít Rigan, JUDr. Juraj Šujan a vojenský prokurátor JUDr. Anton Rašla. Obhajcami boli JUDr. Ernest Žabkay a JUDr. Martin Grečo. Spolu s Tisom bol v tomto procese odsúdený na smrť aj Ferdinand Ďurčanský (v neprítomnosti) a Alexander Mach na 30 rokov väzenia (zo zdravotných dôvodov bol rozsudok nad ním vynesený o mesiac neskôr v osobitnom pojednávaní).

Žiadosť o milosť predložil 15. apríla slovenský povereník spravodlivosti Ivan Štefánik a Predsedníctvo SNR ho posunulo vláde. Vláda Klementa Gottwalda odporučila prezidentovi Benešovi zamietnuť túto žiadosť v pomere hlasov 17:6.

ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947) bol popravený v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave. Neskôr ho v tajnosti pochovali na Martinskom cintoríne v Bratislave. Poprava Tisa prispela k zvyšovaniu napätia medzi komunistami a predstaviteľmi nekomunistických strán. Povojnové udalosti v Československu napokon vyústili do februárového prevratu v roku 1948.

Tisovo pôsobenie počas vojnového Slovenského štátu a jeho poprava sú na Slovensku ešte stále predmetom rôznych politických diskusií. Politickej zodpovednosti prezidenta SR a osobnej ako katolíckeho kňaza za vojnové zločiny na vlastných občanoch ho to však už nikdy nezbaví.

Názory dvoch bystrických historikov

Pre pamäť národa asi treba neustále pripomínať historické fakty z obdobia Slovenského štátu v rokoch 1939 – 45, ktoré preskúmali  renomovaní historici a podložili nezvratnými dôkazmi. Nehovoriac o tom, že súčasná Slovenská republika, ktorá vznikla 1.1.1993, nie je právnym nástupcom vojnového Slovenského štátu, ktorý definitívne zanikol v roku 1945.

Historik a riaditeľ Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici Marcel Pecník pre náš portál uviedol:

„Tento rok si pripomíname 80. výročie vzniku prvej Slovenskej republiky. Je všeobecne známe, že vznikla za pohnutých čias a okolností. Dodnes sú na ňu protichodné názory. A to nielen medzi pamätníkmi, ale aj medzi odborníkmi, historikmi. Tá doba ale nebola iba čiernobiela.

Nezmazateľnou hroznou škvrnou bola iste a navždy ostane rasová a národnostná politika v Európe tej doby a diktátorské fašistické či fašizoidné režimy. Vojna a jej miliónové obete či už na bojiskách, ale aj vo vyhladzovacích táboroch. Faktom je, že aj naši predkovia na Slovensku vtedy stáli pred zložitými rozhodnutiami, ktoré sa snažili riešiť. Mnohé poslušne voči Nemeckej tretej ríši (vtedajšiemu hegemónovi, ktorému ustupovali v čase vzniku SR aj Anglicko, či Francúzsko a Rusko bolo jeho spojencom), niektoré v dobrom a s chybami a niektoré aj úspešne pre štát a jeho obyvateľov.

Málokto verejne vie o viacerých dôležitých (nemecký vplyv obmedzujúcich) krokoch národohospodárov v ekonomickej oblasti, o tom, ako sa do plánovania SNP zapojil aj samotný štát, či o tom, ako bežní ľudia, ale aj politici nielen prenasledovali a ponižovali, ale aj zachraňovali prenasledovaných občanov.

Slovenský štát nemožno neprimerane velebiť, avšak ani úplne v celosti zatracovať. Bol a navždy ostane súčasťou našich dejín. Myslím si, že z toho zlého sa treba poučiť, nezabudnúť na to a nikdy to už neopakovať, ale to dobré si treba s úctou pripomínať.

Debata o prvej Slovenskej republike by asi nemala byť o hľadaní pomeru medzi dobrým a zlým, ale mala by byť podľa môjho názoru o tom zlom i dobrom. Objektívne, komplexne a názorne. zaslúžia si to tak obete a pamätníci, ako aj budúce generácie.“ 

Historik a generálny riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev o Slovenskom štáte 1939 – 1945 hovorí: 

„Slovenský štát deportoval okolo 70.000 ľudí do nacistických vyhladzovacích táborov. To je ten základný problém. V Nemecku, Poľsku aj Maďarsku to riešili nacisti. Napríklad Bulhari, ktorí boli počas vojny tiež spojencami nacistického Nemecka, nevyviezli ani jedného Žida do koncentračného tábora. Slovenský štát však dokonca platili 500 ríšskych mariek za jedného Žida. Tak to robili aj Chorváti, ale tí platili „len“ 30 ríšskych mariek….,“

Podľa Mičeva nacistické Nemecko sa pred rokom 1939 už pripravovalo na vojnu, hoci to robilo pod rôznymi zásterkami. V zahraničnopo­litických a vojenských koncepciách rátali so zónou, ktorú si podrobia a bude ich podporovať. Začali preto podnikať kroky k rozdeleniu Československa okliešteného už po Mníchovskej dohode.

V Čechách a na Morave vytvorili protektorát a Slovensku nanútili samostatný štát. Ako vhodná osoba na jeho čelo sa im pozdával Jozef Tiso, ktorý mal vo verejnosti vysoký kredit a okrem toho bol katolícky kňaz. Tisova vďačnosť za darovanú štátnosť sa prejavovala úplnou oddanosťou Adolfovi Hitlerovi.

 O tom či prezident Jozef Tiso išiel vedome do vyhlásenia Slovenského štátu , Stanislav Mičev povedal:

„Nechcem sa púšťať do polemík. Isteže, bol v ťažkej politickej pozícii, lebo sa musel rozhodnúť. Faktom je, že sa rozhodol vyhlásiť Slovenský štát, čím prevzal plnú politickú zodpovednosť za to, čo sa bude v ňom diať. Darmo budeme hovoriť, že tu nebol fašizmus, že Tiso nie je fašista, keď politika, ktorú realizoval, bola fašistická, mala nacistické rasové prvky.

Podľa ústavy tu nebol fašistický režim, ale vo výkone politickej moci bol. Ak by povedal, že to neberie, zrejme si nájdu niekoho iného, lebo scenár bol daný. Nacisti potrebovali v rámci svojich expanzívnych politík mať u nás priestor, ktorý by kontrolovali a kde by mali zázemie a podporu. Slovensko robilo pre Nemcov, 25 najväčších fabrík patrilo do štruktúry nemeckých zbrojárskych podnikov.

Zahraničná politika sa vyvíjala, ako hitlerovci chceli, riešili sme židovskú otázku podľa vzoru nacistického Nemecka, hoci nás do toho výrazne netlačili, dokonca sme sa do nej zapojili ako prví. Pokoj, ktorý potrebovali pre svoje dlhodobé plány, vedel Tiso zabezpečiť.“

Mičev sa vyjadril aj k polemike, či Tiso vedel o deportáciách Židov, vyvražďovaní bezbranných ľudí vo viacerých obciach po potlačení Povstania, hoci jeho obhajcovia tvrdia opak, že neexistuje nijaký dokument, v ktorom by s tým súhlasil prípadne ho podpísal:

„Musel o tom vedieť, akurát to prehliadal, ignoroval to, bral to ako menšie zlo pred uchopením Slovenska „čechožidoboľše­vikmi“. Samozrejme, že nič nepodpisoval, nemusel, lebo vtedy už fakticky vládli na Slovensku Nemci a on iba robil štafáž a dával ich násiliu punc neoficiálneho súhlasu s očistením Slovenska pred jeho nepriateľmi.

Akceptoval, že moc mali k dispozícii radikáli a Nemci. Nechal im voľnú ruku. Existujú dokumenty, kde slovenské ministerstvo obrany dáva k dispozícii slovenských vojakov pre špeciálne protipartizánske jednotky a Hlinkovu gardu pre súčinnosť s nemeckými policajnými orgánmi. Hádam by nejaký nemecký veliteľ neprišiel za Tisom, aby podpísal popravu civilistov. Také sa nerobilo.

Tiso vedel, čo sa robí, a neprotestoval. Skúsme sa zamyslieť nad tým, aká bola propaganda Slovenského štátu proti Povstaniu. Všetko to boli židoboľševici, čechožidoboľševici, vrahovia, zlodeji, spodina… Tí Tisa nezaujímali, tých sa bolo treba zbaviť. Vtedy bol už niekde úplne inde, než mu to kázala viera a náboženstvo.“

Stanislav Mičev zastáva názor, že vyhlásením československej štátnosti po vojne sme získali späť stratené územia a prihlásili sa k demokracii. Rovnako sme sa tak postavili na stranu víťazných mocností. V tomto svoju úlohu zohralo Slovenské národné povstanie, ktoré aj dnes prívrženci Tisa a ĽSNS spochybňujú:

„Proti nacistom sa nevzoprelo zopár partizánov a ruských parašutistov, ako tomu oponenti hovoria, ale aj samotná slovenská armáda, ktorá predtým bojovala po boku Nemcov. Tisovi sa rozsypal celý bezpečnostný aparát. Kolaborácia s nacizmom sa všetkým prejedla. Aj národohospodárom, ktorí postavili v tom čase na nohy ekonomiku a Slovenský štát „vďaka“ vojne relatívne prosperoval. Aj oni sa podieľali na príprave SNP. Asi vedeli, čo robia. Keby boli s režimom spokojní, tak sa nijaké povstanie neudeje.“

Zo 14. marca 1939 by sme si podľa Stanislava Mičeva mali vziať nasledovné ponaučenie:

„Spojenectvo s nedemokratickými režimami nikdy neprináša efekt, ktorý si ľudia myslia, že by priniesť malo. Vždy to vedie k tragédii. My to poznáme za posledných 80 rokov našej histórie veľmi dobre. Ak chce byť štát demokratický, musí sa hlásiť naozaj k hodnotám, ako sú sloboda, ľudské práva a demokracia ako taká. Keď z tohto ustúpime, sme na zlej ceste, ktorou sa Slovensko ubralo po 14. marci 1939. 

Slovákom to napriek tomu prinieslo jedno, že si uvedomili, že si vedia samostatne spravovať svoje veci, či už v hospodárstve, kultúre, alebo spoločnosti. Zistili sme, že sa vieme o seba postarať, ale zároveň sme odmietli kolaboráciu s nacizmom a radšej sme sa rozhodli pre demokratickú ČSR ako pre totalitný Slovenský štát. To je dôležité.

 Nikto nemohol vtedy vedieť, že po vojne znova príde totalita, tentoraz komunistická, ktorá nás zväzovala štyridsať rokov. O to viac by sme si mali vážiť obdobie demokracie, v ktorom žijeme.“