Tak a otváranie jari máme na Bánoši za sebou. Počasie bolo už skoro letné a ľudí prišlo toľko, až to vyrážalo dych.

Na rozdiel od niektorých predchádzajúcich rokov  sa predajcovia teda aj vystavovatelia lepšie pripravili a tovar v mnohých stánkoch nechýbal ešte ani po 15. hodine. Spomínam si, že pred tromi rokmi, keď som ešte moderoval priame vysielanie rádia Regina a skončil som o dvanástej, už sa veľa nedalo kúpiť. Len málokto vtedy veril, že obchody pôjdu tak dobre.

Makovci vyhrávali a ja som hľadal svojho včelárskeho priateľa pána Krokavca z Kraskova. Márne. Zavolal som mu. Vraj, už vlani na jeseň, počas zatvárania Bánoša všetky včelárske špeciality predal a teraz nemal s čím prísť. Nuž, včelárska sezóna bola vlani slabšia. Prejavilo sa to aj teraz. Po iné roky bolo včelárov na Bánoši viac.

Tak je to s tou našou prírodou. Brnkáme jej po nose a ona brnká po nose aj nám. Ale, poďme o inom. Tuly Vojtek, moderátor akcie, sa poriadne zapotil, kým prečítal mená všetkých významných osobností, ktoré na otvorenie prišli.

Štátni tajomníci, hodnostári z ministerstva kultúry, pôdohospodárstva, myslím, že aj školstva a nechýbali ani naši regionálni predstavitelia. Ján Lunter a Ján Nosko. To veru po iné roky nebolo. Za predchádzajúceho predsedu VÚC sem oficiálni hostia veľmi nechodili. Nechceli sa stretnúť….

A Paľko Fiľo, riaditeľ školy, to aj poriadne využil. Hostí trošku potrápil a unavil, kým im po slávnostnom otvorení poukazoval všetky dielne a prevádzky. Od včelárskych, cez pekárske, cukrárske, mäsiarske… A keď im  porozprával, čo všetko sa ešte buduje, viacerí boli z toho tak trochu paf. Vyjadrovali sa dokonca tak, že otváranie Bánoša im pripomína Agrokomplex Nitra. Tu to jednoducho žije, vznikol tu aj istý príklad toho, ako sa môže vyvíjať stredné odborné školstvo.

Niektorí hostia boli takí unavení, či zaneprázdnení,  že potom  už utekali ďalej a neostali ani na obed. Bola pritom špičková grilovaná jahňacina. Môžem to posúdiť, lebo potom ostalo aj mne. Výborne som si pochutil. Milí hostia, zachovajte si dobré zvyky.

Nakoniec som si dal ešte kávičku s Tulim. Trochu sme si „pokecali“, on mi pomastil brucho pri spomienke na rozhlasové glosy venované cestovnému ruchu, bavili sme sa aj o divadle, trošku aj o politike. A rozišli sme sa ako kamaráti, ktorí majú vymenené čísla v mobiloch.