Martin Baník: Vysvetlenie  

Blog
1 /

Prednedávnom ponúkol svoj blog pán poslanec Daniel Karas, zaoberal sa inštitútom interpelácií a zo svojho pohľadu hodnotil podivný spôsob ich podávania hlavne poslancami skupiny Banskobystrická alternatíva.

Keď mám hovoriť za seba, tak nikdy som nebol stotožnený s tým, aby si volený zástupca občanov pri uplatnení interpelácie zamenil poštovú podateľňu s rokovaním mestského parlamentu. Nie je to fér, pretože obsah interpelácie je určený všetkým, teda všetkým prítomným, ktorí sú na rokovaní zastupiteľstva.

Prečo? Pretože nerokuje individuálne, niekde ako sa hovorí v kabinete, ale rokuje v zbore. Podávanie interpelácií je pravidelný bod programu rokovania, aj keď sa mi žiada zároveň povedať, že vždy v závere rokovania, keď už klesá pozornosť a disciplína prítomných. Mnohí už nedočkavo obliekajú kabáty, zapínajú telefóny a pozornosť smerujú mentálne niekde úplne mimo sálu.

Obsah interpelácie, ktorý zaznie z úst poslancov, môže ostaných inšpirovať alebo im pripomenúť, že tento problém je evidentne aj v ich volebnom obvode alebo sa dá zovšeobecniť. Keďže je interpelácia zalepená v obálke a doručená až na druhý, resp. tretí deň, je veľkým tajomstvom, o čo tak závažné išlo a to až do doby, kedy sa už aj s odpoveďou po 30 dňoch objaví v schránkach všetkých poslancov. Preto je z hľadiska samosprávnej praxe na škodu, že funguje takto utajený a často zbytočne predlžovaný proces.

Ale, poďme k veci. Pripomeniem, že interpelácie boli aj súčasťou prednovembrových rokovaní plenárnych zasadnutí národných výborov, aj keď sa tak nenazývali. Zákon o národných výboroch č. 69/1967 Zb. v § 15 o tom pojednáva s tým, je ich označuje ako dotazy poslancov. Tie mohol poslanec uplatniť nielen na rokovaní, ale kedykoľvek.

Odpoveď musel dostať bez meškania, najneskôr do 30 dní. Ich otázky boli rôzneho charakteru, od jednoduchých po náročné a zložitejšie. Platilo pravidlo, že na väčšinu otázok sa odpovedalo okamžite, pretože ovládanie problematiky bolo v základnej výbave vedúceho odboru. Toľko z histórie….

Po vzniku samosprávy schválila Slovenská národná rada zákon č. 369/1990Zb. o obecnom zriadení, ktorý určil pravidlá ich fungovania. V aktuálnom znení je v § 25 uvedené k čomu má poslanec oprávnenie, nájdeme tu presne vymenované, čo všetko a od koho môže poslanec požadovať.

Bol som poslancom tri volebné obdobia a veľmi dobre si pamätám uplatňovanie inštitútu interpelácie. Poslanci ich využívali ojedinele, skôr platilo pravidlo, že  požiadavky občanov riešili priamo s kompetentnými osobami. Taktiež platilo, a to som vnímal ako úplnú samozrejmosť, že príslušný vedúci odboru, resp. prednosta úradu odpovedali priamo a bez prípravy. Žiada sa mi zdôrazniť, že ústne vyslovená interpelácia bola zaznamenaná do zápisu a preto sa nikde  nemohla stratiť.

V období uplatňovania mandátu Ivana Saktora sa prvýkrát začali objavovať pokusy o písomné predkladanie interpelácií. Dôvod vychádzal pravdepodobne práve zo situácie, ktorú som opísal v úvode. Záver rokovania, nízka úroveň koncentrácie a z toho vyplývajúca snaha o rýchle ukončenie. Tak som si to sám pre seba vysvetľoval a tak som chápal toto nezvyčajné riešenie podávania interpelácií.

Kto začal prvý si veľmi dobre pamätám… a ako to už u nás býva zvykom, tak pomaličky sa táto formy uchytila a pretrváva dodnes. Mal som pocit, že odklad odpovede, kde otázku poslanca prevezme niekto, kto tomu rozumie, vyhovoval aj vedúcim odborov. Tí hneď reagovali – odpovieme písomne.

Na osvieženie sa patrí pripomenúť aj obdobie primátora Petra Gogolu a jeho prednostu Miroslava Rybára. Ten prišiel v apríli 2012 s nápadom, ktorý vyvolával rozpaky a úsmev zároveň. Zakázal stretávanie sa poslancov so zamestnancami úradu. K jeho vyjadreniu – „Stretávanie sa poslancov s úradníkmi považujem za lobizmus…“, niet čo dodať. Výsledkom bol fakt, že poslanci mali na úrad dvere zatvorené a zamestnanci pod hrozbou trestu toto nevšedné rozhodnutie rešpektovali. Tento zlom v chápaní samosprávy a komunikácie poslancov (občan obmedzenia nemal) s kompetentnými osobami mohol byť akcelerátorom tohto, podľa mňa nešváru.

K záveru len toľko, že podávanie písomných interpelácií zákon nerieši, ale podivne sa táto možnosť objavila v texte Rokovacieho poriadku mestského zastupiteľstva, kde to v § 25 určite nájdete. Ako sa to tam dostalo, to už veru neviem. Samozrejme, súhlasím s tým, že vylúčiť takúto formu by bolo tiež nesprávne, pretože zložitý problém potrebuje zložitejší text, ale platí to rovnako aj opačne.

Podávanie písomnej interpelácie je právne v poriadku. Myslím, že niet pochybností. Je preto na každom poslancovi, pre aký štýl práce sa rozhodne, čo považuje za optimálne a efektívne, to pravdepodobne používa. Chcem veriť, že vždy ide o obsah a nie o formu a  nejde len o naháňanie štatistiky a zbieranie trofejí.

Autor: Martin Baník, Foto: ilust.

Martin Baník

Martin Baník