Miro Toman: Slovensko stráca stabilitu, udržia si ju mestá a regióny?

Blog
16 /

Tlak z námestí, nervozita politikov s masívnou mediálnou masážou vedú Slovensko po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej do politického chaosu. Miesto stability a ekonomického rastu, ktorú oceňovali pred touto vraždou aj prezident Kiska s Európskou úniou, sa po nej zrazu všetko stratilo.

 Niečo prasklo a na povrch vyplávalo toľko problémov, ktoré doposiaľ akoby kdesi driemali a nevideli ich ani samotní politici? To naozaj potrebovalo Slovensko vraždu investigatívneho novinára, aby sa všetko v tomto štáte obrátilo naruby? Všetci dnes hovoria o politike, menej o vyšetrovaní vraždy a pátraní po vrahoch so skutočným motívom.

 Zdá sa, že istú stabilitu vykazujú len samosprávy miest a regiónov. Krajské voľby koncom minulého roka priniesli zmeny, ale na príklade Banskobystrického samosprávneho kraja možno konštatovať, že počiatočné politické turbulencie medzi nepolitickými politikmi a štandardnými stranami sa utriasli.

 Župan Ján Lunter so svojimi dvomi podpredsedami a predsedami poslaneckých klubov podpísali memorandum o hlavných programových prioritách, ktoré budú spoločne presadzovať v aktuálnom päťročnom volebnom období aj s predstaviteľmi strán súčasnej vládnej koalície.

 Za ostrovčeky politickej stability napriek špecifickým miestnym podmienkam možno považovať mestské a obecné samosprávy, Banskú Bystricu nevynímajúc. V našom meste dokáže primátor Ján Nosko, opierajúc sa o dostatočnú poslaneckú väčšinu predstaviteľov vládnej koalície a nestraníkov, posúvať Banskú Bystricu viditeľne dopredu.

 Práve v mestách a obciach nás čakajú zrejme v novembri komunálne voľby (a možno budú spojené s parlamentnými). Väčšinový volebný systém umožňuje kandidovať aj nestraníckym kandidátom a ktovie, ako sa prejaví súčasná politická nestabilita v štáte aj na komunálnej úrovni.

 To, čo sa dnes deje na celoštátnej politickej scéne, však možno pokojne nazvať politickým chaosom. Hoci vládne strany na čele s predsedom vlády a Smeru zareagovali na tlak verejnosti, protivládnu politiku na uliciach využíva opozícia s prezidentom a zapája sa do nej aj tretí sektor. Toľko každodenných intríg, obvinení bez dôkazov a rozsudkov bez súdu ako teraz, sa len tak nevidí.

 Ako prvá z vládnej koalície podľahla tomuto tlaku strana Most – Híd. V snahe zabrániť vážnemu rozkolu vo svojich radoch musel Béla Bugár tlmočiť svojim kolegom v koalícii rozhodnutie republikovej rady dohodnúť sa na predčasných voľbách. Napokon to môže dopadnúť  aj inak.  Veď Bugárovci po predčasných voľbách už nemusia byť v parlamente, pretože za „zradcov“ ich môžu považovať tak voliči opozície ako aj koalície…

 Ďalšou zaujímavou črtou aktuálneho politického boja na Slovensku je, že lídrom opozície sa chtiac – nechtiac stal prezident Kiska (vlastne on ním skryte bol aj doposiaľ). Ani nečudo, lebo  pokiaľ budú viesť opozičné strany takí „utáraní“ lídri ako dnes, ktorí majú na hony ďaleko od skutočných neľavicových politikov typu Mikuláša Dzurindu či Ivana Mikloša v minulosti, tak sa môže stať, že v prípade volebného víťazstva v predčasných voľbách môžu po čase opäť povaliť aj vlastnú vládu, ako to urobili s Ivetou Radičovou.

 Nech to už dopadne akokoľvek, faktom zostáva, že doterajší ostrov stability v rámci EÚ, ktorý predstavovalo Slovensko medzi krajinami V4, sa rozkýval a prepadáva sa do politického chaosu, či sa to niekomu páči alebo nie. Z opozičného tábora dokonca zazneli slová, že už nezáleží na tom, čo bolo príčinou vraždy dvoch mladých ľudí, dôležité je dosiahnutie politického cieľa „dosť bolo Fica“.

 Nevedno, či okrem politických analytikov si nepríjemné otázky kladú aj účastníci protestných protivládnych zhromaždení na námestiach slovenských miest. Akú alternatívu vlastne ponúka súčasné opozičné politické spektrum voči súčasnej vládnej koalícii, ktorá sa pod obrovským tlakom môže rozpadnúť aj sama?

 Isté je, že predčasné voľby vyhovujú opozičným parlamentným stranám SaS, OĽaNO, Sme rodina i Kotlebovej ĽSNS, z neparlamentných strán možno KDH a SMK. Menej už novým subjektom Progresívne Slovensko a Spolu – občianska demokracia, ktoré sa chceli najskôr etablovať v komunálnych voľbách a samozrejme najmenej vládnym stranám SMER – SD, SNS a Most – Híd (aj keď Bugárovci ich svojim postojom vo vlastnom polčase rozpadu de facto vyvolávajú).

 Pozor však, výsledok môže byť aj iný, ako očakávajú priaznivci zásadnej politickej zmeny v našom štáte. Keď už na Slovensku po vražde novinára tak často hovoríme o prerastaní talianskej mafie s našimi vládnymi štruktúrami, ako čerstvý príklad nám môže poslúžiť návrat štvornásobného talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho.

 Jeho osoba bola priamo spájaná s korupciou či mafiou, bol aj právoplatne odsúdený, ale ani to nebránilo Talianom posunúť ho v posledných parlamentných voľbách opäť k moci, čo div sa svete nevadí ani europoslancom, ktorí  dnes kritizujú Slovensko. Ani to, že Česko má trestne stíhaného premiéra. Ľud si tak zvolil a hotovo…

Ono to už nejako dopadne. Politici si svoje veci vždy vyriešia, veď je to ich práca, akokoľvek si môžeme myslieť, že na námestiach to vybojujú občania. Taká je totiž parlamentná demokracia. Otázkou stále zostáva: Qui bono?

 

Miro Toman

Miro Toman