Ľubomír Motyčka: Pôjde do Zaježovej „Nobelovka“?

Blog
2 /

Motto: Máme radi televíziu, len keby nám stále neprerušovala tie milé reklamy správami a nejakým iným programom.

Iba pred pár dňami som uverejnil blog o Zelenom dome v Kováčovej, kde chce majiteľka rozbehnúť poriadny cestovný ruch. Popri tom však aj chov kôz v Zaježovej a zástupcovia VÚC, oddelenia regionálneho rozvoja hovorili aj o predaji regionálnych produktov v rámci penziónu. Konkrétne zo Zaježovej. Tentoraz sa na cestu s nami vybrala aj pani Bímová, vedúca oddelenia a bol som zvedavý, ako to všetko dopadne.

Mal by som teraz napísať, že sme začali v škole. Ale to nie je pravda. Už na kľukatých cestách medzi jednotlivými samotami sme si všímali viac kráv, ako je dnes na vidieku zvykom. Kde tu sme videli plantáže vianočných stromčekov, všade ohradené lúky, no a medzi tým osamelé hospodárstva.

Slávne časy Zaježovej sa začali asi tak pred dvadsiatimi rokmi. Sťahovali sa tam najmä romantici, ktorí odmietali komerčný spôsob života a chceli gazdovať. Niektorí vydržali, niektorí zostarli a sťahovali sa bližšie k zdravotnej starostlivosti, niektorí sa z romantiky vyliečili a vrátili sa do miest.

Počet obyvateľov Zaježovej však neustále rastie. Pôvodných je asi tak 35, celkove vyše 200. A do prvého stupňa školy, ak si dobre pamätám, chodí práve 18 detí. Detí pribúda. A len tak mimochodom, niektoré pri vyučovaní pohodlne ležali na vankúšoch, hodina vyzerala skôr ako príjemná diskusia. V škôlke boli ďalšie deti. Všade sa kúri drevom v peciach. Žiadne ústredné kúrenie. Na dvore záhradka s liečivými rastlinami, klasické zábavné prvky s využitím prírodných materiálov, deti sa predsa chcú hrať…

Druhé prekvapenie ma čakalo v komore. To už sme boli mimo školy. Zhruba pred dvadsiatimi rokmi, keď sa tu komunitný život rozbiehal, ľudia si pomáhali. A vlastne aj pomáhajú. Jeden urobí nákup, vo veľkom kúpi napríklad múku, ale trebárs aj jogurty, či mäso.

Odvtedy platí, že člen komunity má kľúče, príde, naváži si, nechá peniaze a ide domov. Za dvadsať rokov to nikto nezneužil. A ako je to s kriminalitou? Polícia je v obci Pliešovce. Tu ju netreba. V Zaježovej nežijú anieli, občas sa niečo malé stane, ale komunita sa navzájom dobre pozná. Vie si poradiť.

Kto tu dnes žije? Roľníci, remeselníci, vrcholový manažér veľkej firmy, počítačoví odborníci, ktorí len občas odídu do Bratislavy na nejakú poradu a inak robia v chalupe. Ako je však možné, že sa ľudia poznajú? V činžiaku sused nepozná suseda. Tu nie je veľa ľudí, rozptýlení sú na mnohých kilometroch.

Sem sa sťahujú ľudia, ktorí majú záujem o komunitný život. Kým v mestách internet ľudí rozdeľuje, tu ich spája. Majú svoj okruh. Kto chce dnes hrať pingpong? Kto si dnes dá so mnou čaj? Namiesto „čumenia“ na televízne reklamy večer sa stretnú a čuduj sa svete, rozprávajú sa.

Ozaj. Zabudol som fotiť. Sedeli sme viacerí za jedným stolom a hovorili o tom, v čom môže pomôcť VÚC, ako sa im žije. A verte sú to ľudia, ktorí reálne myslia. Hovorili o rôznych formách korupcie – chcete niečo, nejakú dotáciu? My vám za patričnú sumu vypracujeme dôležité údaje a dostanete. Nezaplatíte? Nedostanete.

Neviem kde je pravda, ale týmto ľuďom mám sklon veriť. A preto je dobré, že som ich nefotil. Aj systém pomsty vraj funguje. Cesta z toho? Prísne nevyžadovať nič navyše a zvýšiť snahu s vypĺňaním podkladov. V rámci platu.

Dôležité je, že pre problémy nepadajú na dno a nenechajú sa zlomiť. Iste, všeličo by sa zišlo. Deti na druhý stupeň školy nemajú autobus. Zlé spojenie je i pre stredoškolákov či tých, ktorí chodia do práce inde. Bez auta sa nedá… Hľa, téma pre VÚC. Podarí sa to vyriešiť? Ja osobne sa prihovorím aj za cesty. Sú v stále horšom stave.

Chceli by aj montovaný či pojazdný bitúnok zodpovedajúci normám EÚ. Pomohlo by to. Čo takto založiť si svojpomocné družstvo jednotne hospodáriacich roľníkov? Problém bude menší a riešiteľnejší.

Treba si metodicky budovať značku. Tá vlastne už je. Stačí povedať Zaježová. A čím by mohli prispieť oni? Napríklad do penziónu Zelený dom, ale aj do iných regionálnych predajní? Výrobca syrov zo Sásy, je to kúsok od Zaježovej, má tiež kopu starostí. Ale aj školu pre budúcich výrobcov syrov.

Aha, to je tiež téma pre VÚC. Takéto niečo si zaslúži podporu. A on má kvalitné syry. Teraz ich ide dodávať aj do špičkového bratislavského hotela. Vybral si ich známy šéfkuchár Žídek.

Od ďalšieho účastníka stretnutia sme sa dozvedeli, že vyrába gazdovskú vegetu. Dopestuje zeleninu a bez chémie konzervuje. Vyrába aj sušené ovocie. No a na mieste sme sa dohodli, že dostaneme celý zoznam výrobkov a produktov, ktorými môže Zaježová obohatiť náš trh.

A ako je to s Nobelovou cenou? Je to nadsázka? Iste. Ale čo ak nie. Najmä včelári dobre vedia, akou pliagou pre svet je už vyše 40 rokov klieštik. Každý včelár s ním bojuje rok čo rok niekoľkokrát. Lenže v Zaježovej žijú „čudáci“ – aspoň tak zväčša hovoríme nezávislým ľuďom, ktorí sú schopní prinášať netradičné riešenie. Neboja sa myslieť nezávisle.

Čo by ste povedali na elektronické zariadenie, ktoré na istej frekvencii likviduje klieštika. Už je to na patentovom úrade, no ešte prejde nejaký čas, kým sa všetko overí. A ak to vyjde, bude to svetový objav. Možno naozaj aj na „Nobelovku“.

Viem si tu predstaviť aj agroturistiku. Ako návštevu pri priateľoch, ktorým počas leta pomôžeme. Lebo skutočný vidiek je vždy aj práca. Inak prvky cestovného ruchu tu už sú. Holanďania  majú v rámci jednej usadlosti napríklad malý nudistický kemping.

Námety pribúdajú, poznať svoj kraj sa vypláca. Iste, moje pohľady sú subjektívne a obmedzené časom i počtom ľudí, s ktorými som sa stretol. Dúfam, že ďalšie poznanie ešte pribudne. A že pomôžem pri tom, aby sa na mňa v Zaježovej nepozerali len ako na regionálneho politika či novinára, ktorý môže prípadne aj uškodiť.

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: www.zajezka.sk a ilust.

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka