Opäť prichádza k vám obľúbená bystrická spisovateľka Alica Bartková. Tentoraz sme pre vás vybrali jej poviedku Peter a Oliver.

Kráčal dole ulicou spravodlivo rozhorčený. Zabudol si kľúče od bytu, takže ak sa mu nepodarí zobudiť domovníka, zostáva mu zas len otravovať známych, aby u nich mohol prespať, alebo stráviť zvyšok noci v aute. Bolo mu to jedno.

Od mokrého chodníka po daždi sa odrážali svetlá pouličných lámp v pravidelných rozstupoch, v ktorých sa mihotal jeho tieň. Aj jeho tieň bol viac energický ako zvyčajne, pretože dopredu ho hnal hnev. Hnev zatieňuje zdravý úsudok – to niekde počul. V jeho prípade však zdravý úsudok tento hnev vyvolal.

Prešiel takto asi tri bloky, keď konečne uvidel svietiaci neónový nápis DEATHLINE nad barom. Zahol doľava, pozrel sa cez presklené dvere na preplnený podnik, odkiaľ sa ozývala popová odrhovačka z deväťdesiatych rokov a na pár sekúnd sa zastavil. Nie že by váhal v tom, čo chce spraviť, ale skúsil si predstaviť, čo sa v nasledujúcich minútach stane.

Predstavy sú však vždy iné ako realita, tak sa na to radšej vykašľal a vstúpil. Predral sa cez alkoholom nasiaknutých ľudí k baru a objednal si dvojitú whiskey. Po celej miestnosti sa rozhliadnuť nedalo, pretože všade stáli vysmiati ľudia, snažiaci sa tancovať a hlučne komunikovať v ešte hlučnejšej hudbe.

Napriek tomu ho však zbadal v rohu miestnosti. Stál tam spolu s nejakými ľuďmi, usmiaty, zábavný, stred pozornosti, tak ako vždy. Vedel, že ho tu nájde. Nalial do seba whiskey a čo najrýchlejšie sa prerýpal pohybujúcou sa ľudskou masou. Nevidel ho, pretože prišiel odzadu, tak ho poklepal po ramene. Otočil sa a poloprekvapene a polonechápavo stačil povedať iba: „Peter?!“

Na to mu vzápätí z celej sily takú uvalil, že sa zvalil na zem a pridŕžal si udreté miesto na ľavom líci. Hŕstka jeho priateľov sa zmohla iba na:

„Čo to…?! Do pekla! Magor!“ na čo on nereagoval a pobral sa preč.

Ešte nikdy predtým to nespravil – nikdy nikoho neudrel, dokonca ani vtedy, keď ho niekto provokoval. Nikdy by si nebol pomyslel, že prvý, a možno aj posledný bude jeho brat Oliver. Zabuchol za sebou dvere a ďalšia otrasná odrhovačka sa ihneď stíšila. Vytiahol z vrecka kabáta cigarety a jednu si zapálil. Zhlboka vdýchol dym, akoby to bol svieži horský vzduch, a ten pohladil jeho pľúca ako matka novorodenca. Hneď sa upokojil.

Ako kráčal naspäť, medzi všetkými tými odleskami, či už pouličných lámp, alebo svetiel výkladov a barov, rozmýšľal, či mu to vôbec prinieslo úľavu. Či mu prinieslo úľavu to, že brata jednoducho tresol do hlavy. A dospel k tomu, že prinieslo. Všetky tie reči typu: násilie nič nevyrieši zrazu vyznievali ako prázdne frázy.

Keď konečne prišiel pred dom, v ktorom býval už dvanásť rokov, snažil sa usilovným zvonením zobudiť domovníka. Držal ukazovák asi dvadsať sekúnd na tlačidle, pod ktorým bolo čiernym písmom napísané Ján Kľučka, ale nik sa ani neozýval, ani neodomykal dvere. Skúsil to ešte trikrát, ale domovník to buď úspešne ignoroval, alebo si jednoducho zvesil domáci telefón. Raz sa mu to už stalo.

Zabudol si doma kľúče a zatresol dvere. Potom musel prespať u kamaráta Riša, ktorého zobudil o pol druhej ráno s tým, že nemá kde spať. Pozrel na hodinky. 2 : 15. Kašľať na to, prespí v aute, od ktorého kľúče mal našťastie vo vrecku. Prešiel asi tridsať metrov a nasadol do auta na parkovisku. Až tam zistil, že má od toho úderu poranenú ruku. Na pästi mal zaschnutú krv z rozrazenej kože. Odtrhol si kúsok kože, ktorá nezapadala na svoje miesto a bolelo ho to ešte viac. Hlavou mu prebehlo, ako sa asi cíti Oliver. Možno konečne tak, ako sa on vďaka nemu cíti celý život.

Spomenul si na niekoľko vyšperkovaných detailov zo života tohto slušne vychovaného zmrda. Vždy hovoril: „Mami, vyzeráš úžasne.“, „Jana, tebe to fakt sekne,“ aj keď vzápätí prevrátil očami a to, čo si skutočne myslel, mu takmer videl napísané na čele. Ale keď Peter povedal pravdu: „Magda, to si si už nemohla dať kratšiu sukňu?! Vyzeráš ako štetka,“ alebo: „Mami, ten účes ti vôbec nepristane. Vyzeráš, akoby ti po hlave prešla kosačka,“ bol za zlého a drzého. To, čo hovoril, alebo robil, nemusel myslieť úprimne, ale ľudia to Oliverovi takpovediac „žrali“ viac ako jemu, aj keď to bolo myslené úprimne a s dobrým úmyslom.

Nevie však posúdiť, či je to jeho chyba, alebo chyba spoločnosti – ľudia totiž takmer vždy dajú za pravdu tomu, kto vie lepšie presviedčať, a nie tomu, kto má pravdu. Tiež sa radi obaľujú sebaklamom, takže počúvajú a rešpektujú iba to, čo chcú počuť. Chodia po tomto svete obalení v kukle z ilúzií, až na to, že na žiadneho krásneho motýľa sa nepremenia a zomrú ako obyčajné húsenice, ktoré celý život verili v niečo lepšie. O sile sebaklamu vie svoje – keby nefungoval, zanevrel by na Olivera už dávno.

Ani nevie, kedy sa to vlastne celé začalo, presnejšie povedané, kedy si začal uvedomovať, že brat je pred ním uprednostňovaný najskôr rodičmi, potom kamarátmi a neskôr dievčatami. Najskôr od jeho narodenia, ale prvý vážnejší incident, na ktorý si pamätá, bol ten, keď mal asi desať rokov. Oliver mal vtedy šesť a aj keď mal zakázané hrať sa so zápalkami, zas jedny ukradol zo zásuvky v kuchyni.

Netrvalo dlho a podpálil pivnicu ich domu. Najhoršie bolo, že sa k tomu nechcel priznať a on na to prišiel, až keď dym vystúpil na prvé poschodie, kde si robil domáce úlohy. To už bola v plameňoch takmer celá kuchyňa a on mal šťastie, že stačil utiecť von. Doteraz si pamätá na ten štipľavý zápach a hučanie ohňa. Oliver stál na záhrade a plakal. Tak ako vždy. Plač vždy zabral. Rodičia, ktorí sa o chvíľu vrátili z nákupu v šoku zistili, že za tú chvíľu im takmer vyhorel dom a samozrejme vynadali jemu, pretože je starší a mal na Olivera dávať pozor.

Vždy si to odskákal on. Bratove chyby, problémy, zlozvyky, celý jeho život sa lepí naňho ako extrasilné lepidlo, ktoré ho postupne celého obaľuje, až sa nemôže hýbať. A obaľuje nielen jeho končatiny, ale aj rozum, čo je horšie. A Oliver? On je ako skladačka z lega – vo vnútri duté kúsky postupne do seba zapadali, až kým nevytvorili odolné, nepreniknuteľné hradby, ktoré navonok vyzerajú pompézne a dôveryhodne, no to všetko je len ilúzia. Takmer dostal aj jeho. Našťastie sa stihol spamätať. Vie predsa, aký je. Odmeňovaný za klamstvo.

Z Petra sa stal postupom času nostalgický masochista, priživujúci škodnú zver. Všetko Oliverovi toleroval. Je predsa jeho brat. Napriek všetkému boli v ich životoch aj pekné chvíle, a či chce, alebo nie, je medzi nimi isté puto. Toto puto ale musí preseknúť raz a navždy a ku škodnej zveri musí zmeniť postoj – aj keď mu je jej ľúto, musí schváliť jej smrť. Z autorádia sa začal ozývať ten istý song, čo hral v tom bare. Znechutene preladil na stanicu, kde monotónny hlas oznamoval čas 3:00.

Vzápätí nasledovala správa o tom, že na hlasovanie parlamentu sa nedostavil dostatočný počet poslancov, hneď na to, že hromadná dopravná nehoda spôsobila zápchu na D1, že v americkom Texase zúrilo tornádo, že počet samovrahov sa tento rok zvýšil takmer o tretinu a úplne rovnakým tónom hlasu boli správy zaklincované informáciou, že v ZOO sa narodil orangutan. Tie informácie sú mu úplne na nič, tak ako predpokladal. Vytiahol z priehradky žuvačky, ako márny pokus o ústnu hygienu a jednu si vložil do úst. Ten úder, ktorý dnes uštedril Oliverovi, bol len prvou ranou z pravdepodobne ťažkého zápasu, ktorý ich ešte len čaká.

Zobudil sa na štartovanie auta, zaparkovaného o niekoľko metrov ďalej. Pozrel sa na číslice displeja, ktorých svetlo prerážalo ešte stále silné prítmie. 05:30. Pre niekoho čas ísť do práce. Pre neho to našťastie platilo až o hodinu, čo je dostatok času na to, aby sa umyl, osprchoval a vypil kávu. Vystúpil z auta a rozhýbal zmeravený krk, šiju a zvyšok tela, na ktorom sa postupne odrážal jeho vek. Bol pevne rozhodnutý zobudiť domovníka, čo sa mu za pár minút aj konečne podarilo. Neochotne, v župane mu odomkol dvere od vlastného bytu a on mohol konečne vstúpiť. Dnu ho privítala tma a kdesi v podvedomí ešte počul známy hlas, ktorý ale čoraz viac slabne.

Po všetkých raňajších úkonoch, tak ako to robieval už roky, sa čistý a prezlečený premiestnil so šálkou kávy do kuchyne. Mal ešte trochu času, kým zamieri do práce, a tak si ju chcel vychutnať. Za ten krátky čas, kým vošiel do bytu a vykonal rannú hygienu, vstúpilo do bytu aj slnko. Rozhliadol sa po kuchyni, po fotografiách, ktoré zdobili kúsok jej steny. Takmer všetky zobrazovali hlavnú príčinu jeho trápenia. Jeden rámik s fotografiou zvesil a jasne uvidel tvár, ktorá tu už nie je. V rannom slnku sa na nej odrážali čiastočky prachu.

Po jeho manželke Kláre zostala iba podoba. Telefonát policajta, ktorý mu oznámil, že sa stala obeťou hromadnej dopravnej nehody, bola tá najhoršia vec, aká sa mu kedy stala. Dostavil sa na miesto najrýchlejšie ako sa dalo. Aj tak tomu nechcel veriť, do poslednej chvíle dúfal, že to nie je ona, že ide iba o omyl.

Doteraz, keď zavrie oči a spomenie si na to, počuje ten príšerný hluk a výkriky hrôzy a vidí všade svetlá áut – tých havarovaných, z ktorých zostali len vraky, policajných a svetlá sanitiek, kde už boli na nosidlách zranení… Identifikoval ju a týždeň preležal v posteli ako paralyzovaný. Slabosť v rukách mu nedovolila nimi ani pohnúť a žalúdok stiahnutý na veľkosť golfovej loptičky neprijímal žiadnu potravu. A jeho brat ho celý čas chodil navštevovať a presviedčať, že to bude dobré. Nikdy nemal v úmysle sa mu priznať.

Deň v práci prebehol tak ako obvykle. Vlastne sú všetky dni takmer navlas rovnaké. Menia sa len čísla v kalendári a jeho chuť pracovať, ktorá je čoraz menšia. Jeho práca totiž okrem peňazí obnáša iba tečúce nervy, pobyt na pracovisku od rána do večera a nadčasy, nadčasy, nadčasy…

Ešte šťastie, že má kanceláriu sám pre seba a hluk a útržky rozhovorov a ziapania do telefónov počuje, iba keď otvorí dvere. Vtedy ho zavalí: Ja neé… óó… zisk… peniaze… obch… srrŕ… dohoda… zmluva… aaaáááá… provízia… eeééé… zosilnené o pár decibelov oproti normálnej reči. Na druhej strane, vykonávanie všetkých tých mechanických úkonov mu pomáha nemyslieť na iné veci. Zapol si mobil, kde mu nabehlo sedemnásť neprijatých hovorov, väčšinou od Olivera a dve sms-ky v znení: Čo to malo znamenať? a Ozvi sa. 

Znovu telefón vypol a zamyslel sa nad tým, čo by mu mal vlastne povedať. Najskôr: Malo to znamenať, že si sebecký manipulátor, povrchný hlupák a v neposlednom rade kretén! Už ťa nechcem vidieť, počuť, cítiť… Nemusí mu však vysvetľovať nič a dospel k tomu, že to ani robiť nebude. Obliekol si kabát, prehodil cez plece tašku a vyšiel z kancelárie, kde strávil celý deň pod neónovým svetlom.

Cestou v aute prešiel popri mieste, kde zomrela jeho žena. Spočiatku s tým mal problém, a tak niekedy musel zastaviť a počítať v duchu sekundy. Vždy napočítal maximálne do dvadsať a za nervózneho trúbenia ostatných vodičov sa pohol z miesta. Teraz je to už lepšie a zastavovať nemusí, ale aj keď je to už sedem mesiacov, ešte stále má živo pred očami celé to šialenstvo.

Hlavnú príčinu toho, prečo bola jeho žena v ten večer v aute na diaľnici, sa dozvedel až včera. Keď mu pred siedmimi mesiacmi v nemocnici podávala sestrička jej veci zabalené v igelitovom vrecúšku, nechcel veriť, že je preč. Jej smiech, pohľad, vôňa, plány, sny… všetko je odrazu preč. Nechcel veriť, že celá jej osobnosť je zredukovaná na akési vrecko, cez ktoré presvitali mobil, okuliare a vreckovky. Toho vrecka sa nedotkol, odkedy ho doniesol domov.

Až dovčera. Pocítil, že je čas vyrovnať sa so skutočnosťou, že mu po Kláre zostali iba fragmenty. Žiadna celistvá podoba, ani charakter, iba detaily a hlúposti. Ako prvé zobral do rúk hygienické vreckovky. Boli otvorené, a tak si myslel, že mohli nasiaknuť trochu z jej vône. Priložil si ich k nosu a zhlboka vdýchol. Nič. Zacítil iba typickú vôňu papiera. Vybrať okuliare už bolo hodné masochistu. Roztrasenými rukami ich položil na stôl a ako posledný vytiahol telefón.

Chvíľu rozmýšľal, či ho zapne, ale napokon sa odhodlal. Našiel nabíjačku, zapojil a zapol. Po chvíli mu svietiaci displej dával na výber – buď odoslané správy, alebo tie prijaté. Odoslané písala ona, takže tie by boleli viac. Rozhodol sa teda pre prijaté v nádeji, že tam nájde nejakú správu od seba, v ktorej jej píše ako veľmi ju miluje, aj keď to nikdy nebolo potrebné, pretože to vedela.

Posledná prijatá správa však bola, na jeho prekvapenie, od Olivera.

Cau Klara, nemozes po mna prist? Som v D.

Vzápätí si prečítal jej odpoveď.

Ok. O 15 minut som tam.

Cítil sa, akoby ho práve zem vcucla do svojich hlbín. Nemohol dýchať, v hlave tma a na prsiach cítil poriadny tlak. Najprv si myslel, že dostal infarkt, ale po chvíli to prešlo. Neprešiel však hnev, ktorý sa v ňom závratnou rýchlosťou hromadil. Išla po neho! Jeho žena zomrela, pretože išla vyzdvihnúť jeho naliateho, nezodpovedného brata! Jasne si spomenul na ten večer. Oliver najprv volal jemu a zase chcel, tak ako mnohokrát predtým, aby ho prišiel vyzdvihnúť do baru, kam chodí pravidelne nasávať.

V ten večer mali v práci poradu, tak nielenže bol unavený, ale navyše mal náladu pod psa. Poslal ho teda do horúcich pekiel a povedal, nech si zavolá taxík. Taxík si však evidentne nezavolal a vzápätí písal Kláre. Nikdy predtým mu to nenapadlo. Myslel si, že išla na nočný nákup, alebo ku mame, alebo kamkoľvek, len nie vyzdvihnúť Olivera z toho prekliateho baru. A ten grázel mu to zrejme nikdy nechcel povedať! Zbabelec!

Vždy všetko zamlčiaval a prekrúcal, len aby zostal v čo najlepšom svetle. Povrchný sebecký manipulátor, ktorý vždy myslel iba na seba! Pre neho dôležité (nedôležité) veci, od siahodlhého rozmýšľania aké topánky sa mu hodia k nohaviciam, po zamýšľanie sa nad tým, koľko chlpov má mať na hrudi, jemu vždy pripadali smiešne. Ale keď dôjde k hraničnej situácii, tam už prestane rozmýšľať a zaujme pozíciu slabocha. Zaujímavé, že vždy to o ňom vedel, ale nikdy si to nechcel pripustiť.

Vo veciach väčšinou vidíte iba to, čo chcete. Prikladáte im význam tak, ako ste boli naučení, a pritom vám nedôjde, že môžu mať význam aj úplne iný. Keď na krucifix navlečiete zopár handier a klobúk, je z neho celkom dobrý strašiak do maku. Pritom sú to stále iba dve obyčajné prekrížené dosky, ktoré môžu mať aj sto ďalších použití a významov. Presne to platí aj o ľuďoch. Tých si idealizujeme a škatuľkujeme, aj keď do tých pomyselných škatuliek nemusia vôbec zapadať. Tak ako Oliver.

Mladší brat, dobroprajný, milujúci… ak spravil nejaké chyby, nebolo to náročky, ak strháva na seba pozornosť, nie je to jeho vina, ak sa svet točí iba okolo neho, on za to nemôže. Sračky! Vždy za to mohol.                                                                                                          

Takto teda strávil včerajší deň. Za celé roky v ňom nahromadená zlosť sa z podvedomia vydrala von a on ako dostihový kôň s klapkami na očiach videl iba jeden cieľ – pomstu. Najradšej by svojho brata chytil rukami obra a roztrhol na dve polovice, ale to mohol nanešťastie iba v jeho predstavách.

Dlho rozmýšľal, čo by bolo primeranou satisfakciou za to, čo urobil, za to, ako sa správa, za to, aký je. Chcelo by to rafinovaný plán, ktorý by mu spôsobil rovnakú psychickú bolesť (ak je takú bolesť vôbec schopný cítiť)? Alebo obyčajnú „nakladačku“, ktorou by utrpelo jeho telo? Nie, nie, to by nestačilo. Pre začiatok sa rozhodol, že najlepšie urobí, ak mu jednu poriadnu vrazí.

Teraz sedí doma v kresle, po dni strávenom v práci, svetlá zhasnuté, takže izbu osvetľuje iba lampa z ulice, v ruke zviera fľašu piva a stále neprišiel na to, čo by mal spraviť ďalej. Fyzické násilie síce spôsobilo, že sa mu na chvíľu uľavilo, ale hnev je späť. Chce ho udrieť ešte raz, dvakrát, desaťkrát? Nie. Bude to vyžadovať postupné, systematické psychické týranie. Ako to však spraviť, si musí dobre premyslieť.

V tme si zapol telefón a jeho displej ožiaril zbierku kameňov. Zbierali ich spolu s Klárou najmenej štyri roky. Prišli na to, že kým sa snažili zariadiť byt drahým nábytkom, výdobytkami modernej doby a zbytočnými, predraženými dekoráciami, najkrajšou vecou v ňom je skala z neďalekého lesa. Odvtedy si doniesli jednu vždy, keď sa boli niekde prejsť. Možno by ich mal všetky vyhádzať, a vôbec, možno by mal vyhádzať zo svojho života všetko, čo mu Kláru pripomína a presťahovať sa niekam inam. To len preto, aby mohol fungovať ďalej. Možno by mal zabudnúť aj na Olivera, ale cíti, že to nepôjde.

V telefóne sa objavili neprijaté hovory už dokonca aj od ich mamy. Synáčik sa už teda mamičke určite vyžaloval. Pri pomyslení na to mu kypí žlč. Jasne si vedel predstaviť scénku, ako mu mama, ľutujúc ho, ošetruje ranu na tvári a vypúšťa z úst výčitky adresované jemu. Vždy to tak bolo. Olivera vždy len chlácholila a jeho karhala. Za to, aký je, môže z časti aj ona. Ani náhodou jej nemieni volať naspäť.

Nech si jeho problémy odteraz žehlí sama! Na ruke sa mu utvorila hrubá chrasta. Keď ňou hýbe, cíti ako sa mu naťahuje koža okolo nej. Musel uznať, že niekedy ho práve tie vlastnosti, ktoré tak nenávidí, na Oliverovi priťahovali. Má taký zvláštny dar, že v jeho prítomnosti sa mu človek proste musí podriadiť. Viac berie do úvahy jeho myšlienky, priania a problémy ako tie vlastné. A aj z toho dôvodu bol vždy stredobodom pozornosti. Niekedy by si prial byť takým, akým je on.

Nie na dlho, ale aspoň na chvíľu. Nie, že by mu závidel, ale niekedy by bolo možno fajn niečo vyskúšať, aj keď viete, že je to hlúposť. Chcel by vyskúšať jeho spontánnosť, nezodpovednosť, sebeckosť, odvahu riskovať… On je niekedy zbytočne uväznený v namáhavej nerozhodnosti, inokedy zas v obmedzujúcej zodpovednosti. Aké je to byť takmer pravým opakom seba samého, mohol vidieť z tesnej blízkosti.

Videl, aké je to nechať sa unášať vírom života a prežívať len tak, zo dňa na deň, bez plánov a predsavzatí…, no nikdy to nevyskúšal. Jeho brat mu rozprával, aké je to utratiť celoživotné úspory za jeden večer, aké je to zaspať na slnku a zobudiť sa s kožou spálenou do červena, chodiť naraz s troma ženami, dať celú výplatu za jedny topánky, piť iba pravé šampanské, aj keď mu nechutí…

Keď mal Oliver sedemnásť, odišiel cestovať po Európe a mesiac sa rodičom ani neozval. Nevedel, kam ide, ani to, kde sa ráno zobudí. V ktorej krajine, izbe, alebo bare. Nevedel ani, kedy sa vráti domov. S ruksakom a trochou peňazí takto precestoval mesiac, a potom sa vrátil domov. Šťastie rodičov, že sa vrátil domov živý a zdravý, bolo silnejšie ako hnev vyplývajúci z toho, že odišiel z domu a nechal im len stručný odkaz: Drahí rodičia, budem istý čas na cestách. Nebojte sa o mňa. Oliver.

Odpustili mu, tak ako vždy. Je si stopercentne istý, že on by za to dostal poriadny výprask a doteraz by mu to vyčítali pri každej príležitosti. No on by to predovšetkým nikdy nespravil. Možno je takým práve preto, lebo je Oliver súčasť jeho života a Oliver sa stal takým, lebo mu to umožnila jeho bratská prítomnosť a výchova ich rodičov. Keby boli vychovávaní inak, keby mali iných súrodencov, keby, keby, keby… Blbosť! Sami zodpovedáme za vlastné činy.

Jeho brat chcel všetko vyskúšať takpovediac na vlastnej koži, bez ohľadu na varovania iných. U väčšiny ľudí funguje nekritické preberanie názorov ostatných, čo je v podstate zlá vlastnosť, ale niekedy poslúži nato, že sa môžeme poučiť z chýb iných a vyvarovať sa ich. U Olivera však nie. Možno je to tým, že vlastný názor kladie nad názory ostatných. Áno, je to tak, chýba mu pokora. No ťažko povedať, či je nenechať sa ovplyvňovať inými zlá vlastnosť.

Ale na to, aby si túto vlastnosť u neho vážil, by musel mať aj odvahu stáť si za svojím pred všetkými. Keď už niekto ide proti názoru väčšiny a proti zaužívaným pravidlám, mal by si to vedieť aj obhájiť. On sa však naoko vždy radšej prispôsobil, dal za pravdu radšej inému, pritakával všetkým naokolo, aj keď si myslel niečo úplne iné, aj keď potom urobil pravý opak. Nestál si za vlastným názorom nie preto, že by sa bál ho obhajovať, ale preto, lebo ostatní ľudia mu nestoja za to, aby ich presviedčal o opaku. A to všetko preto, lebo je sebecký a povrchný do špiku kostí!

Peter sedel v kresle dosť dlho, ani sám nevedel koľko, myšlienky mu voľne krúžili v hlave, až kým tie na pomstu boli čoraz menej uchopiteľné, až kým sa mu očné viečka nezačali pomaly zatvárať. Potom sa premiestnil na sedačku, na ktorej spáva od Klárinej smrti, pretože v spálni by zostalo vedľa neho prázdne miesto, a to by nezniesol.

Zapol televízor, kde hlásateľka v šedom saku oznamovala, že v štátnom rozpočte nie je dosť peňazí, hneď za tým, že na ulici prepadli starenku a ukradli jej tašku, že opitý vodič zabil chodca, že zemetrasenie v Turecku postihlo stovky ľudí, a napokon to zaklincovala rovnakým, monotónnym hlasom správou, že nejaký Rus si doniesol domov dvadsaťšesť mŕtvol žien, ktoré vykopal z miestnych cintorínov, obliekol ich ako bábiky a jednej z nich dokonca nasadil hlavu plyšového medveďa. Tá dávka informácií bola dostatočná na to, aby televízor vypol a opäť sa ponoril do tmy a ticha.

Zadíval sa na tmavú obrazovku televízora, kde sa črtal jeho obrys. Pripadal si stratený a sám. Až na občasné zvuky áut z ulice, tlmené ťukoty susedov a zapnuté spotrebiče, sa mu cez steny najhlasnejšie doniesli len ostré zvuky obhrýzania kostí, ktoré vydával susedov pes.                

Z tohto tmavého močiara, kde sa postupne prepadal do spánku, ho vytiahlo až zvonenie pri jeho dverách.

Najprv si myslel, že sa mu to iba zdá, lebo ešte pred pár sekundami prekročil hranicu medzi spánkom a bdením, ale zvonenie sa ozvalo aj druhýkrát. V mysli bleskovo zmapoval možnosti. Môže to byť niekto zo susedov, koho napadlo prísť ho večer otravovať, môže to byť niekto z jeho priateľov, ktorým nedvíha telefón, tiež jeho matka, ktorej sa takisto neozýva, ale predovšetkým za dverami môže stáť jeho brat. Zvonenie sa ozvalo aj tretíkrát, tentoraz oveľa dlhšie, z čoho bolo jasná naliehavosť.

Podišiel k dverám, ešte stále nie rozhodnutý, či otvorí. Vtom sa ozvalo zaklopanie. Tri krátke tesne za sebou a o chvíľu štvrté. Klop, klop, klop. Klop. Takto si s Oliverom v detstve klopali na steny detských izieb, ktoré mali vedľa seba. Bolo to ich znamenie na dobrú noc. Nemôže to byť nik iný ako on.  

Nevedel, či sa mu to iba zdá, alebo za dverami naozaj počuje jeho dych. Pritisol si na ne ucho, ale počul iba hučanie vo vlastnej hlave. Neodvážil sa pozrieť cez priezor, lebo vedel, že je tam. Najskôr sedí na prahu a opiera sa o dvere. Áno, presne tak to je. Počul slabý šramot kdesi v dolnej časti dverí. Sadol si tiež a oprel sa o druhú stranu. Čo teraz? Ešte stále v ňom driemal hnev, ale odrazu boli všetky jeho plány na pomstu preč.

Je to ním, alebo zase tým prekliatym bratovým čarom? Ktovie. Pomstychtivá krvilačnosť zmizla ako mávnutím čarovného prútika. Zaklonil hlavu a rukou si premasíroval stuhnutý krk od nie príliš pohodlného spania na pohovke. Možno už je iba unavený zo žiaľu, z krutých zistení, z nenávisti, z plánov na pomstu… skrátka z toho všetkého. Možno by mal odpustiť a pohnúť sa ďalej… Nie, to nedokáže! Vie, že tým by svetu dokázal, že je lepší ako jeho brat, ktorý mu nesiaha ani po členky.

S rozpätými rukami by mu všetko odpustil ako Ježiš Kristus a hlásal by lásku a mier a všetci by k nemu vzhliadali ako k zosobneniu dobroprajnosti. Ale čo by z toho mal on? Čo by tým dokázal sebe? Že je rozumný? Dobrý? Obetavý? Súcitný? Do čerta aj s rozumnými, dobrými, obetavými a súcitnými ľuďmi! On predsa taký nie je. Alebo áno? Už sám nevie, aký je, ani to, akí sú ostatní.

Možno už je unavený aj zo zamýšľania sa nad tým. Posunul sa chrbtom ešte nižšie a zhlboka sa nadýchol. Vtom začul slabý hlas.                  

„Peter?“

Neodpovedal.

„Prepáč.“

Čo mohol robiť? Pomaly sa pozviechal zo zeme a pozrel sa cez malý priezor dverí. Uvidel Oliverovu tvár takú, akú nikdy predtým. Okrem toho, že mal na líci veľkú modrinu, vyzeral, že dobre vie, o čom to všetko bolo, a že je mu to naozaj ľúto. Oliver a ľútosť? Kto by to bol povedal?

Stál tam bez pohnutia asi minútu a on na druhej strane takisto. Pomaly, napriek tomu, že stále nebol presvedčený, či robí správne, presunul ruku k zámku a otvoril.

Je to predsa jeho brat.