V utorok po Veľkej noci sa slovenská verejnosť v bratislavskom krematóriu navždy rozlúčila s vynikajúcim spisovateľom, redaktorom, diplomatom a politikom Ladislavom Ballekom  (?2. 4. 1941 Terany – †15. 4. 2014 Bratislava).

Hoci ho najviac preslávili romány z prostredia slovenského juhu v okolí Šiah, kde vyrastal (Južná pošta, Pomocník a Agáty), s Banskou Bystricou bol nezabudnuteľne spojený takmer šestnásť rokov.

Po maturite r. 1959 sa hlásil na bratislavskú vysokú školu, ale pre zamietavé stanovisko zo strednej školy nebol žiaduci. Zachránil ho oznam o dodatočných prijímacích pohovoroch na banskobystrickom Pedagogickom inštitúte, kde bol, našťastie, podmienečne prijatý.

Ladislav Ballek o týchto časoch napísal:

„Po krátkej študentskej brigáde v Podlaviciach začiatkom školského roka vstúpil som v meste na Hrone do časti mladosti, krásnej, nezabudnuteľnej, po detstve a dospievaní v Honte druhej z najurčujúcejších… Počas mojich banskobystrických štúdií začalo už svitať aj na lepšie časy. Slovensko začínalo písať svoj úvod do československej jari a Banská Bystrica naozaj v ničom tu nezaostávala. Naopak, menila sa očividne, v rokoch šesťdesiatych označovaná, a nielen v prostredí intelektuálov mesta, za druhé kultúrne centrum Slovenska. Áno, cítil som sa na akademickej pôde ako doma, a to predovšetkým pričinením našich profesorov, na ktorých nikdy nezabudnem.“

Banská Bystrica vstúpila napokon natrvalo aj do jeho najsúkromnejšieho života, našiel si tu manželku, Banskobystričanku Annu, tu sa im narodil syn Rastislav (dnes známy divadelný režisér). Po základnej vojenskej službe a krátkej učiteľskej epizóde na Orave nastúpil za redaktora banskobystrického štúdia Československého rozhlasu, kde mal na starosti reláciu Rádio mladých poslucháčov, tu založil aj doteraz vysielanú reláciu Rádiovíkend.

Z rozhlasu prešiel do krajského denníka SMER, zlákala ho ponuka vydávania týždňovej kultúrnej prílohy. Tvorivo inšpiratívne bystrické prostredie s množstvom zaujímavých osobností umelcov mu dávali dostatok materiálu nielen na publicistiku, ale povzbudili v ňom vlastné literárne ambície. V našom meste mu vyšli prvé tri knihy (Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia a Biely vrabec).

Augustová noc roku 1968 však zmenila pomery aj v meste pod Urpínom a zasiahla aj ďalší osud Ladislava Balleka. Existenčné trápenie ukončil odchodom z Banskej Bystrice. V spomienkach uvádza:

„Rozhodol som sa odísť za vydavateľského redaktora do Bratislavy, čo by mi, nebyť tých dramatických zmien, určite nikdy ani len na myseľ nezišlo…“

V hlavnom meste pôsobil na ministerstve kultúry, v Slovenskom literárnom fonde a v Zväze slovenských spisovateľov. Po roku 1989 bol na tvorivej dovolenke, učil na vysokých školách v Nitre a Bratislave, v dvoch volebných obdobiach bol poslancom NR SR. Verejnú činnosť  zúročil v diplomatických službách – osem rokov pôsobil ako veľvyslanec SR v Prahe (2000-2008). Vysoká miera intelektuálnej noblesy, zaujatie pre čo najdôstojnejšiu reprezentáciu našej krajiny, úprimná snaha o prirodzené slovensko-české vzťahy a väzby dala jeho misii jedinečný rozmer.

Napriek vysokému nasadeniu vždy si našiel čas na návštevu Banskej Bystrice, besedoval na pôde Literárneho a hudobného múzea, medzi vysokoškolákmi, prispieval spomienkami na svojich učiteľov i tunajšie pôsobenie. Banskobystrické vydavateľstvo Adade, s.r.o. roku 2000 vydalo knihu jeho esejí Zlatý stôl, Univerzita Mateja Bela svojmu absolventovi z roku 1963 udelila čestný doktorát.

On sám sa rád túlal po miestach, ktoré mu pripomínali časy štúdia i mladosti, ale aj posedenia s priateľmi. Jeden z nich, básnik Mikuláš Kováč, už dvadsaťdva rokov naňho čaká v „nebeskej“ kaviarni, aby mohli pokračovať v nekonečných dišputách o tvorbe, umení, politike, o všetkom, čo tvorí tento svet…