Terézia Vansová o župných voľbách v Banskej Bystrici na začiatku 19. storočia

SPRÁVY
0 /

zupny-dom-19-storocie

Spisovateľka, redaktorka prvého slovenského časopisu pre ženy Dennica, poetka, dramatička, prekladateľka, dialektologička a organizátorka kultúrneho života Terézia Vansová (* 1857 Zvolenská Slatina – † 1942 Banská Bystrica), napísala dielko Reštaurácia o voľbe župana v roku 1808. Verne v ňom opisuje vtedajšie pomery v Banskej Bystrici, ktorá bola sídlom Zvolenskej stolice (župy), čo si môžete prečítať v nasledovnom úryvku.

Reštaurácia

Banská Bystrica, táto „pekná mladšia sestra“ starého, zanedbaného Zvolena, sa vždy rada okrášľovala a v tomto jej pretekaní sa, s upadnutým bratom podporovala ju vláda i mocní páni.

V tú istú jar, keď v Bystrici mala byť reštaurácia, prestavovala Bystrica svoj zámok. Tam, kde je teraz „promenáda“, kde si mládež veselo poskakuje, kde v tôni bujných stromov oddychujú si starí páni a malé detičky vo vozíčkoch i bez nich, užívajú čerstvý vzduch, tam v tom čase boli šiance a priekopy zavše plné stojacej vody.

Pri prestavovaní sa dbalo však i na to, aby sa pôvodné tvary hradieb a krajšie čiastky, ako niektoré bašty, zachovali na pamiatku pre budúce pokolenia. Z tých pekných, starých hradieb vyniká zvláštna päťposchodová bašta, v ktorej je umiestené vzorne spravované múzeum. Za touto baštou na dosť strmom návrší rozprestiera sa katolícky cintorín.

Bystrica mala vždy horlivých a vzdelaných richtárov a mešťanostov, ktorí veľmi starostlivo bdeli, aby sa mesto udržiavalo vždy vo svojej kráse. Žiarlivo si chránili staré pamiatky a nadobúdali nové. Potom malo toto mesto mecénov v kruhoch patricijských – a neskoršie i zemianskych. Ale tieto kruhy si dlho boli cudzie; hrdé a sebestačné meštianstvo nemiešalo sa do kruhov zemianskych, ale i mesto samo, čiže magistrát, úzkostlivo chránil a bránil svoje práva voči stolici a jej úradníkom.

Nie div, že Bystricu pomenovali nielen peknou, ale i pyšnou. Podľa toho i obyvateľov prezývali pyšnými Bystričanmi. Ináč ľudový humor, neznajúci ušetriť ani také slávne mesto ako je Bystrica, poctil posmešným menom i Bystricu, tak ako Brezno, Ľupču a Ľubietovú.

Moštenicu, malú dedinku, neďaleko Ľupče, prezývajú od nepamäti: Moštenica bum, preto sa hnevá na každého, kto to zavolá a rada sa odpláca iným obciam rovnakým spôsobom.

Bystrica má aj svoje zaujímavé dejiny, má mnohé pamiatky, ktoré si tým skorej mohla zachrániť, že ju ušetrili od mnohých nepriateľských vpádov, nevidela v svojej blízkosti ani jedného Turka, kým Zvolen a okolité obce sa museli veľmi často s tureckými zbojníckymi tlupami potýkať. Ona nebojovala, len pracovala, vzmáhala sa a okrášľovala. O bystrických pamiatkach písať na tomto mieste je nemožné. Vykonali to inde skúsenejší, povolanejší ľudia – a boh dá – ešte i vykonajú.

Banská Bystrica sídlom Zvolenskej župy

Ešte skôr, keď zámok vo Zvolene upadal, smerodajné kruhy sa uzniesli, že sídlo župy bude v Banskej Bystrici. Tu postavili roku 1740 terajší stoličný dom a to nielen veľkým nákladom, ale i s neobyčajným porozumením. I dnes je to pozoruhodná budova, ktorá zodpovedala cieľu, pre ktorý ju postavili.

V ten čas mal župný dom dve brány. Pravdepodobne tou prvou vchádzalo sa priamo do oddelenia, kde sú kancelárie, ako i k schodom, ktoré viedli do veľkej radnej siene a do rozličných úradov. Druhá brána viedla do rozsiahleho dvora, tu iste bývali koniarne a ciene pre koče pánov, ktorí tu bývali, alebo sa tu len istý čas zdržiavali.

V župnom dome je aj kaplnka, kde sa za onoho času páni pred voľbami schádzali, aby si vyprosili „dar Ducha svätého a rozumu dobrého“ pre konanie prác, ktoré práve mali pred sebou. V tomto župnom dome je aj stoličný archív, umiestený i chránený vo vnútornom dvore. Okolo na prízemí i na poschodí, sú úradné miestnosti. Župný dom mal i svoje žaláre, v tých sú pravdepodobne dnes pivnice, práčovne, drevárne a iné nevinné miestnosti.

Župan mal tu svoje, na ten čas, nádherné bývanie, z ktorého mohol bezprostredne vojsť do zasadacej dvorany. Dvadsiateho prvého marca roku 1808 schádzalo sa panstvo zo všetkých strán stolice do Banskej Bystrice a pred stoličný dom. V bránach stáli župní hajdúsi v svojej originálnej uniforme, podobajúcej sa dávnemu vojenskému vystrojeniu. Pri bokoch mali svoje starobylé kapsy v žlto – belasých farbách.

Páni prichádzali na kočoch na túto príležitosť zvlášť hrdých, ale i na menej okázalých vozíkoch. Niektorí doviezli sa i na štvorke, veď v ten čas ešte mali z čoho aj menší zemani. Jedni, tí, čo mali úrady v samom župnom dome, zatiahli s kočmi do dvora, iní poschádzali pred bránou a poslali koče do mesta, alebo do veľkého dvora hostinca U raka, alebo do dvorov spriatelených zemianskych rodín.

Všetci títo páni boli odetí do gály, akú v ten čas nosili uhorskí zemani. Boli tu šaty z čo najjemnejšieho čierneho súkna, aj zo zamatu, ale aj farby fialovej, tmavočervenej, takrečenej farby červeného vína, i belasej. Mentieky lemované drahou kožušinou. Retiazky masívne zlaté, posiate drahokamami.

Šable ligotavé, ktorých rukoväte okrášľovala vzácna tepaná práca a ozdobovali drahokamy. Šable cvendžali, ostrôžky na čižmičkách štrngali, keď páni kráčali sklepenou bránou a schodmi do siene. Kalpaky i kučmy, ešte bolo chladno, ozdobené mali perami, pripevnenými v nádherných agrafách.

Duchovenstvo sa dostavilo so svojimi odznakmi, s červenými i lilavými pásmi a krížom. Biskup Zerdahelyi prišiel len neskoršie. Prišlo panstvo i z okolitých stolíc, ale väčšina prišla až v samý deň volieb. Pre postup deja pripomenieme pánov už na tomto mieste.

Z Turca prišiel Ladislav Prónay a Jozef Benický – rozumie sa, de eadem. Z Novohradu Ľudovít Ambrózy, podžupan, z Gemera Gabriel Serényi, z Oravy Andrej Kubíny, z Hontu Jozef Zmeškal, z Liptova Alexander Rakovský a František Platthy.

Všetko prítomné panstvo vošlo do zasadacej siene. Do tejto peknej miestnosti viedli široké schody osobitným vchodom. Vo dvorane bol obraz Márie Terézie, Jozefa II. – a podarený obraz hlavného župana Petra Balogha – Očanského (de Ocza).

V tento deň sa skladali úrady doterajších úradníkov a oddávali sa odznaky úradnej moci a hodnosti týchto pánov. Prvý podžupan Jur Radvanský, oddal ako odznak pečať stolice, potom zaujal predsednícky stolec v neprítomnosti hlavného župana a začal svoju slávnostnú reč…

Jeho reč vyznela už veľmi vlastenecky (fidei pro patria). Túto reč všetci prítomní prijali s nadšením. Toto bol začiatok reštaurácie. Od toho dňa pracovali len tí, ktorí mali vybaviť niektoré naliehavé otázky. Druhí páni, tak domáci, ako i cezpoľní, sa zabávali, dávali hostiny, chodili na hostiny, tance, zábavy a iné kratochvíle.

A pritom sa i kortešovalo. Fekete sa tešil, že Radvanský zaďakoval. Len si žiadal, aby sa nenašli ľudia, ktorí by Radvanského presviedčali, že je ešte súci i ďalej mať úrad vicišpána a mu takrečeno ten úrad nanútiť. Teraz len získať vplyvných ľudí a vyšvihnúť sa na predné miesto stolice!

Po všetky tie dni Fekete temer nebol doma. Na každej hostine, na každom večierku bol prítomný, okrem toho ešte s rozpustenými kompánmi trávil noci po kaviarňach a vykričaných krčmách a pustom hýrení.

Na kaštieli Radvanských

Vicišpán Radvanský povolal všetkých pánov a panie na slávnostný banket. Na žiadosť svojich blízkych príbuzných Antona a Jána dal sa nakloniť, aby hostina bola v kaštieli týchto dvoch pánov. Lebo kaštieľ Jura Radvanského bol pomerne dosť malý, hostil v ten čas už početných cudzích hostí a nebolo by v ňom toľko miesta, aby sa všetci pozvaní do neho spratali. Radvanský totiž obýval kaštieľ prostredný, ktorý je od hradskej pre silnú ohradu temer neviditeľný….

Starobylý kaštieľ Radvanskovcov, ktorý stojí prostred parku, je stavaný na spôsob pevnosti. Pri samej hradskej ceste stojí ešte jedna bašta, už sa rozpadávajúca. V tomto zámku, stavanom do štvorhranu na poschodie, sú krásne miestnosti a veľké dvorany. V jednej z tých veľkých komnát býval kedysi i Rákóczy, keď sa ukrýval pred svojimi nepriateľmi.

Z jednej z prízemných izieb vedie tajný východ a úzke schody do tej miestnosti, kde sa zdržiaval Rákóczy. Touto cestou chodili k nemu jeho dôverníci a priatelia a tadiaľto dostával potravu. Boli tu istý čas aj Rákóczyho synovia, a to dlhší čas – nikto o nich nevedel. Veľká sála sa odvtedy až podnes menuje Rákóczyho sálou. Teraz sú tam, ako i v susedných izbách, uložené cenné zbierky, starožitnosti, údajne i z Rákóczyho pozostalosti. Rodinná obrazáreň je tiež tu, knižnica je bohatá, sú v nej veľmi cenné diela aj z husitských čias.

V prízemnej veľkej dvorane, ktorá bývala pri rodinných a iných slávnostiach jedálňou, je krb, čiže kozub, do ktorého sa sprace odrazu za voz dreva – dnes by sme povedali dva metre – a to vo veľkých polenách. A práve vtedy dobre horí, keď je ho toľko. Muselo to byť príjemné, keď tam praskal oheň a vrhal svoje svetlo i šíril teplotu do veľkej panskej izby, plnej panstva v starodávnych úboroch, šperkoch, v hodvábe a zamate. Statní páni a krásne panie pri hostine, hudbe a speve.

I v ten čas sa poschodilo panstvo ako už rečeno z celej župy a ešte i z druhých stolíc. Niektorí páni doviedli i svoje panie a dcéry, ale i bez nich bolo v slávnej stolici dosť mladých krásavíc, ktoré vynikali nad mnohé iné. Medzi nimi bola mladušká Radvanská, ktorá o niekoľko rokov vzbudila obdiv svojou krásou, duchom a pôvabnosťou i na viedenskom kongrese, kde, ako vieme, zišlo sa panstva z najvyšších kruhov a z celej Európy.

Fekete i tu dvoril smele, zvŕtal sa tak ako na Sliači a chcel uplatniť svoje vynikajúce vlastnosti. A iste by bol postúpil v hodnosti, keby nebol príliš vysoko siahal.

Veselovský s nevôľou pozoroval nebezpečnú, hazardnú zaťovu hru. Sľúbil mu pomoc pri dosiahnutí stupňa, ktorý by na ten čas zodpovedal aj inému, nielen ešte mladému Feketemu. Mal to byť úrad stoličného fiškála. Veselovský dôvodil pred zaťom, že aj iní veľkí páni postupovali len z kroka na krok. Sám hlavný župan Peter Balogh bol najsamprv slúžnym. Ale Fekete chcel byť vicišpánom stoj, čo stoj a preskočiť od seba staršieho Benického.

Veselovský, keď mu úrad zapisovateľa, za ktorého ho pri voľbách vymenovali, dovoľoval, odišiel do Zvolena, aby navštívil svoju rodinku. Vtedy musela Františka byť doma, lebo zasa bola v požehnanom stave a rodičia ju chránili pred úrazom a inými dojmami. Aj Fekete jej naložil, aby sa zdržiavala doma, no nie pre iné, len aby sa on mohol voľnejšie pohybovať.

Bývala teda mladá žena doma a uspokojila sa, že jej miesto nebohého anjelika Pán Boh daruje iného. Dobrá Veselovská si dcérku buď k sebe povolala, buď pri nej sedávala.Konečne sa minuli veselé dni príprav, kortešačiek a hlučných zábav.

Voľba nového župana

Dvadsiateho ôsmeho marca roku 1808 schádzali sa zasa páni, a to v hojnejšom počte ako pred týždňom, do župného domu. Prišli všetci, domáci i cezpoľní vo svojich hrdých šatách a ozdobách. Niektorí mali i rady a znaky hodností. Okrem menovaných pánov z iných stolíc boli tu zástupcovia miest, rodín a korporácii. Za mesto Banskú Bystricu boli členovia magistrátu a mešťanosta.

Eszterházyovské panstvo zastupoval fiškál Schurman z Vígľaša, prefekt Tóth a mnohí iní páni a veľmoži. Zástupcovia ľudu, plebs, boli Alexander Kardoš a Samuel Kalauz z Hájnik. Z kňažstva bol biskup Zerdahelyi, Ján Nepomuk Miller, predstavený slávnej kapituly, František Molnár, kanonik a Ján Lux, miestny farár.

Keď sa všetci zhromaždili vo veľkej zasadacej sieni župného domu, vítal ich Jur Radvanský a vyzval prítomných, aby sa išli spolu s ním pomodliť do domácej kaplnky na vzývanie Ducha Svätého. Pobožnosť odbavoval miestny farár pri asistencii iných kňazov a titulárny kanonik dôstojný Ján Lux.

Keď sa služby božie v prítomnosti magistrátu a veľkej väčšiny panstva, nakoľko ich pomerne malá miestnosť prijať mohla, skončili a keď sa všetci vrátili do zasadacej siene, Jur Radvanský navrhol vyslať deputáciu k najvyššiemu pánu županovi do jeho obydlia a pozvať ho na dnešné slávnostné zasadnutie.

Zároveň oslovili aj osvieteného pána Gabriela Zerdahelyiho, nateraz biskupa diecézy, aby deputáciu k pánu županovi viedol. V deputácii boli: najdôstojnejší pán Ján Nepomuk Miller, predstavený kapituly, František Molnár, kanonik; z magnátov Ladislav Prónay, turčiansky Jozef Benický, Ľudovít Ambrózy, Gabriel Serényi, Ondrej Kubíny, Alexander Rakovský, František Platthy, Jozef Ostrolúcky, staručký Daniel Urbányi a sudca Karol Holec. Ján Miller vo svojej pilne naštudovanej reči povolal hlavného župana a deputácia sa vrátila do sály, oznamujúc zhromaždeným, že jeho excelencia o krátky čas príde.

Onedlho skutočne prišiel hlavný župan Balogh, starší už pán, váženého zovňajšku, odený do čierneho odevu. Prítomní ho privítali postojačky hlasitým volaním: Vivat! Pán župan zaujal svoje kreslo, po jeho pravici pán biskup Gabriel Zerdahelyi a tak podľa stavu a hodností iní hodnostári a stavy. Ctihodný starec Daniel Urbányi, už mnoho rokov hlavný župný notár, vstal a menom všetkých hlavného župana privítal a predniesol reč….

Prosil pána hlavného župana, aby menom celého zhromaždenia prijal výraz hlbokej dôvery a lásky a aby ďalej pokračoval v svojom vznešenom a bohumilom konaní.Nato všetky stavy zvolali hlasité: Vivat! Potom prikročili k voľbe.

Kvôli vlastnému deju musíme už na tomto mieste v krátkosti oznámiť výsledok volieb do župných úradov. Hlavný župan Peter Balogh de Ocsa už vymenovaný vládou ostal naďalej v svojom úrade. Prvý vicišpán Jur Radvanský. Druhý vicišpán Ladislav Benický. Sudcovia pre pravoty vyšších: Anton Radvanský, Tomáš Rakovský, Andrej Bendík, Ján Radvanský, L. Ostrolúcky a J. Gyürky. Pre pravoty nižších: Ludvik Zolnaj, Ján Nándory, Ľudovít Fekete, Karol Holec, Ján Remenius, Raksanyi a Jankovič.

Prvý a druhý podžupan

Radvanský síce zložil svoj úrad a poďakoval sa z tejto hodnosti, dajúc na vedomie, že by si už rád odpočinul, ale ubezpečený priateľmi, medzi ktorými vyznačoval sa najmä Veselovský, že je ešte so svojimi skúsenosťami v župnej správe prepotrebný, prestal sa zdráhať a keď ho pri hlasovaní veľkou väčšinou zvolili, tak úrad prijal.

Fekete a jeho priatelia boli sklamaní. Mali už pripravený plán, ako sa dostanú k cieľu, keď Radvanský padne. Fekete zaškrípal zubami a z očú mu sršali blesky. Pozrel v tú stranu, kde sedel jeho zachmúrený tesť, pohrúžený do svojej práce. Fekete bol presvedčený, že Veselovský bol tiež medzi tými, ktorí Radvanského prehovorili a ktorí mu pomohli zvíťaziť. Ale ešte poraziť i druhého, to je už ťažšie.

Protikandidátom Radvanského bol Benický a po voľbe prvého podžupana kandidovali Benického na úrad druhého vicišpána. Tu boli ešte viacerí kandidáti, a to Karol Holec, Anton Radvanský a – Ľudovít Fekete.

Pri vypočutí mien kandidátov ozvali sa nespokojné hlasy a pri odovzdávaní hlasov na druhého vicišpána strhla sa taká vrava a trma – vrma, že hlasy nebolo možno sčítať a „pre neurčitosť výkrikov“, tlačenice a nespokojnosti nebolo možno prísť k výsledku. Medzi skupinami bolo počuť nespokojné a zlovestné výkriky a nadávky, ktorými sa páni navzájom poctili. Z výkrikov bolo rozoznať Holecov a Feketeho hlas. Títo rovno žiadali nové voľby prvého podžupana.

Konečne sa hlavnému županovi po opätovnom vyzvaní podarilo natoľko utíšiť revoltujúcich pánov, že vypočuli návrh hlavného župana. Radil, iste v podobných veciach už skúsený, aby sa prikročilo k výnimočnému stavu, pre ktorý je vymenovaná komisia, skladajúca sa z nestranných ľudí, aby oni, vzdialení od huku, v užšom kruhu zvolili druhého vicišpána.

V komisii boli títo páni: Fraňo, kanonik Molnár, Ján Radvanský, Teofil Geramb, Ludvik Ambrózy, Gabriel Justh, G. Šerényi, Ladislav Šembery, Jozef Meško, Karol Bogdányi, Ladislav Tóth — a ako zapisovateľ Pavol Veselovský. Vymenovaní páni sa utiahli do susednej izby a tu vyvolili veľkou väčšinou hlasov za druhého vicišpána Ladislava Benického.

Keď sa páni vrátili do dvorany, predstúpil Veselovský, prečítal hlasy a oznámil zhromaždeným výsledok voľby. Stál neďaleko dvier, vážny, akoby sa ho to ani netýkalo, ako zosobnený úradník, plniaci svoje povinnosti, neochvejne, neobzerajúc sa ani napravo, ani naľavo.

Pred ním skupina nespokojencov a na ich čele Fekete. Stál zachmúrený, zosobnená hrozba. Keď doznel Veselovského hlas, ozval sa Fekete a za ním jeho priatelia: „Hanba, to je výsledok intríg a vyčínania kliky. To nie sú slobodné voľby slobodných zemanov!“

Veselovský, ešte vždy držal v ruke papier, nevedel sa zdržať a nezahriaknuť zaťa, dal sa strhnúť hnevom a rozhorčene zvolal:  „Mlč, nepodarené, samopašné chlapčisko! Ty si chcel byť vicišpánom, ale ani za najposlednejšieho hajdúcha si nie súci!“

V sále bolo hrobové ticho. Každý, i ďaleko sediaci počuli túto rozhorčenú urážku, tento výkrik rozhnevaného úradníka, ktorý bráni práva celého zhromaždenia. Fekete sa vypäl a rukou hodil na šabľu. Ale ruka, trasúca sa, ostala na rukoväti.

Ústa sa mu chveli, tvár, i tak bledá, osinela, oči sršali blesky na tesťa, ktorému stál zoči-voči. Chcel niečo povedať, ale rozmyslel si, zaťal zuby, zaškrípal a hodil zúrivý pohľad na Veselovského. Potom sa zvrtol a odišiel….

Autor: Terézia Vansová (krátené), Zdroj: http://zlatyfond.sme.sk, Foto: archív