Určite mnohí Banskobystričania vedia, že v Banskej Bystrici našlo svoj večný odpočinok mnoho významných osobností spoločenského ale i kultúrneho života. Medzi najznámejších  bezpochyby patrí Ján Botto, Terézia Vansová, Martin Rázus, Viliam Figuš Bystrý či Jozef Dekrét Matejovie. Väčšina z nich je pochovaná na mestských cintorínoch či už na evanjelickom, alebo rímsko-katolíckom. Viete však, aká významná osobnosť je pochovaná v Radvani? Ak neviete, možno budete prekvapení….

Andrej Sládkovič – evanjelický kňaz, bard štúrovskej poézie, národovec. Život Andreja Braxatorisa Sládkoviča bol bytostne spojený s Radvaňou pri Banskej Bystrici, kde je aj pochovaný.  

Hrob v Radvani

Nachádza sa na tunajšom evanjelickom cintoríne. Nájdete ho v jeho hornej časti, keď prejdete chodníkom popri veľkej hrobke Radvanských. Zišlo by sa označiť obe historicky významné miesta informačnou tabuľkou, aby o nich vedeli malí i veľkí Bystričania či turisti.  

Aj hrob Andreja Sládkoviča, v ktorom je pochovaný spolu s manželkou Antóniou, by si zaslúžil opravu mramorového obloženia, azda aj s častejším očistením od napadaného lístia. Akoby priamo z hrobu vyrastá majestátna, zákonom chránená lipa, ktorú  na Sládkovičovom  pohrebe pred  takmer 144 rokmi  vysadil Sládkovičov priateľ Ján Botto. Dýcha tu na vás slávna história slovenského národa.

Zo života Andreja Sládkoviča

Starosť o veľkú rodinu ho podporila v snahe získať výhodnejšie pôsobisko. Usiloval sa nastúpiť na uvoľnené miesto po Karolovi Kuzmánym v Banskej Bystrici a uchádzal sa aj o miesto farára v Krupine. Pre povesť pansláva ho ani na jedno miesto nevymenovali. Až 12. mája 1856 ho zvolili za evanjelického farára v Radvani pri Banskej Bystrici, kde sa s manželkou a štyrmi deťmi presťahoval a pôsobil šestnásť rokov až do konca svojho života.

Radvanská fara bola častým miestom vzácnych hostí, študentov, priateľov. Narodili sa tu jeho ďalšie štyri deti. Z deviatich sa dospelého veku dožilo päť. Smrť štyroch detí ho veľmi zronila – ako otca, aj ako kňaza, ktorý ich musel sám pochovávať. Po celý život ho sprevádzala bieda, ale aj úsilie byť prospešný.

Po niekoľkoročnom trápení s chorobou päťdesiatdvaročný Andrej Sládkovič zomrel 20. apríla 1872. Priatelia a obyvatelia, kňazi, učitelia i študenti mu vystrojili slávnostný pohreb. Pietny akt v radvanskom cintoríne zavŕšil Ján Botto. Ten zasadil pri Sládkovičovom  hrobe lipu. Je zaujímavé, že aj on sa dožil päťdesiatich dvoch rokov, ako jeho predchodca. Andrej Sládkovič je pochovaný v Radvani spolu s manželkou Antóniou Sekovičovou.

Ján Botto nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy 23. apríla 1872

Spíš, Ondrejko náš?! v chalúpke svojej tmavej,
v náručí tichom maťušky.
Spíš?! –  My sme to, priatelia Tvoji!
Láska Tvoja, nechaná na svete
sirota, k Tebe doviedla nás;
my to klopeme – či čuješ?!
Ticho, pusto – nik’ neodpovedá…

Ba hej! ticho, to mŕtvo ticho
hovorí nám: ach! niet Ho tu!
A krížik čierny, strážca ten verný mohyly,
nemo káže hor’: tam On pri otcoch!
Tak?! – niet Ho tu, kam sme Ho boli položili?
Tu Jeho prach len?! – ale i ten milý!

Bratia, do prachu toho
zasaďme strom života!
Strom zem s nebom spája.
Strom, keď bude prach jeho prerývať korienkami,
šepotať tajomne lístočkami,
do neba dvíhať sa vetvičkami:
On príde k láske svojej —
On bude tu s nami!

Zasaďme lipu!

Lipu slovanskú slávnemu spevcovi.
Lipa, to pieseň Jeho živá:
zeleň, vôňa i slasť i tieň!
I mať nám aj zeleni pre smútkom zašlé oko,
mať i vône pre vzduch ten svetom nakazený,
mať slasti pre mladé naše roje
i tiene k odpočinku pre gladiátorov…

Lipa, nech mohylu kryje –
a duch jeho nech v nás žije!

Andrej Sládkovič (*30. 3. 1820 Krupina – †20. 4. 1872 Radvaň)

Bol evanjelickým  kňazom a štúrovským básnikom. Študoval v Banskej Štiavnici, pokračoval na lýceu v Bratislave (1840 – 42), kde sa aktívne zapájal do práce v študentskom Ústave reči a literatúry. Teológiu štúdoval na univerzite v Halle (1843 – 44), kde sa dostal pod vplyv Heglovej filozofie.

Pred vysvätením za kňaza v roku 1847 pôsobil ako vychovávateľ. Za farára v Hrochoti bol zvolený roku 1847, prežil tam aj revolučné roky 1848/9. Ako pansláva ho zaistili a pred popravou ho zachránili jeho vplyvní priatelia. V roku 1856 ho zvolili za farára v Radvani, kde pôsobil do konca života.

Bol predsedom Zpěvníkového výboru. Ako básnik sa usiloval vysloviť generačné pocity, pričom nadväzoval na domáce tradície. Jeho vrcholnými dielami sú skladby Marína (1846) a Detvan (1853). Z príležitostných básní sú najznámejšie Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, Nehaňte ľud môj, Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí a iné.

Ako zapisovateľ zhromaždení Matice slovenskej v Martine zveršoval udalosti v básňach Svätomartiniáda, Pamiatka na deň 4. augusta, Lipa cyrilo-metodejská. Venoval sa aj prekladaniu, písaniu publicistických článkov, recenzií a posudkov. Bol uctievanou osobnosťou svojej generácie, miláčikom národne uvedomelej mládeže.

Radvanská fara sa stala púťovým miestom pre všetkých milovníkov jeho poézie, medzi ktorých patril štúrovský básnik Ján Botto, August Horislav Krčméry, študent Svetozár Hurban Vajanský a ďalší.