Pred nedávnymi komunálnymi voľbami sa aj v Banskej Bystrici začalo viac ako inokedy skloňovať slovo nezávislosť politikov. Pre niektorých kandidátov sa z toho stala dokonca akási mantra, keď chceli mať „prvé mesto bez vplyvu politických strán“. Je to nezmysel.

Ešte nestačili novozvolení poslanci ani zložiť slávnostný sľub a už všetci vieme, ako to dopadlo. Hovoríme o poslancovi Martinovi Klusovi, ktorý bodoval na sídlisku Rudlová – Sásová ako nezávislý, ale krátko po svojom zvolení vstúpil do strany SaS. Alebo opačný prípad nového bratislavského primátora  Iva Nesrovnala,  dlhoročného predstaviteľa SDKÚ-DS, ktorý sa krátko pred voľbami stal nezávislým kandidátom a vyhral. Jedni hovoria o zrade či podraze, iní to považujú v politike za normálne. Ako je to teda s proklamovanou nezávislosťou komunálnych politikov?.

Niekto sa nám tu snaží nahovoriť, že nezávislí sú tí, ktorí nezastupujú žiadnu politickú stranu. Nuž faktom je, že na primátorských či poslaneckých kandidátkach pri väčšinovom systéme komunálnych volieb si jednotliví kandidáti, pokiaľ nie sú členmi politickej strany alebo koalície,  píšu „NEKA – nezávislý kandidát“. Správnejšie by však bolo slovo „nestraník – bez straníckej príslušnosti“. Veď nie všetci na straníckych kandidátkach sú aj členmi politických strán (nazývajú sa osobnosti).

Pozrime sa na skutočný význam slova „nezávislosť“. Podľa slovenského  synonymického slovníka sa pod týmto výrazom  rozumie samostatnosť a vnútorná sloboda v rozhodovaní, teda  žiadna príslušnosť k strane. Vie niekto povedať, aký je rozdiel v nezávislosti poslancov pri hlasovaní o dôležitých otázkach verejného záujmu medzi členmi dvoch najsilnejších poslaneckých klubov v bystrickom zastupiteľstve  SMER-SD, SNS, SDKÚ-DS a Banskobystrickej alternatívy, keď sa poslanci obidvoch klubov dohodnú na jednotnom hlasovaní?

Kto a čím odmeria mieru osobnej slobody straníckeho a „nezávislého“ poslanca? Chce azda niekto povedať, že také osobnosti v zastupiteľstve, ako sú „stranícki“ poslanci najsilnejšieho klubu Ladislav Topoľský, Ľubica Laššáková,  Ludvík Nábělek, Stanislav Mičev či Svetozár Dluholucký sú menej vnútorne slobodní vo svojom rozhodovaní, ako „nezávislí“ poslanci BBA Viera Dubačová či Vladimír Pirošík? Netreba si mýliť dohodu o spoločnom hlasovaní v takom či onakom poslaneckom klube so závislosťou. Samostatnosť v rozhodovaní sa ukazuje pri osobnom prejave a postojoch jednotlivých politikov ku konkrétnym problémom, ktoré riešia.  

Ruku na srdce – obzvlášť v komunálnej politike neexistujú „pravicové a ľavicové“ alebo „stranícke a nezávislé“ riešenia praktických problémov občanov, ale len správne a nesprávne. Preto v poslednej dobe módne rozdeľovanie politikov na „dobrých“ nezávislých a tých „zlých“ straníckych je choré. Akoby príslušnosť k nejakej strane bola telesná vada, hoci ktorýkoľvek „nezávislý“ politik môže byť v skutočnosti závislý od niekoho či niečoho, napríklad od sponzora či alkoholu, hoci nie je členom žiadnej strany.

Naopak, pri klasickom pomernom systéme súťaže politických strán, aký je v parlamentných voľbách, majú poslanci jasné politické tričká a okrem kontroly občanov a médií sa zodpovedajú aj svojej strane, kým „nezávislí“ len sebe. Legitímna otázka znie, čo je lepšie pre občiansku spoločnosť?

Nechajme to radšej tak, ako to je. Nech máme možnosť voliť si svojich zástupcov v miestnych, regionálnych, národných či európskych parlamentoch  pomerným, väčšinovým či zmiešaným systémom.  Len pre budúcnosť aj na základe  prípadu „Klus“ by bolo vhodné, aby sa sme so slovíčkom „nezávislosť“ pri politikoch narábali opatrnejšie, pretože medzi straníkmi a nestraníkmi o ich nezávislosti rozhoduje len ich vnútorná sloboda pri rozhodovaní a sila osobnosti.