Spomienky na augustové udalosti spred 44 rokov pre mnohých už vybledli. My si ich pripomíname dianím vo vtedajšom banskobystrickom štúdiu Československého rozhlasu.

V noci z 20. na 21.augusta  1968 obsadili socialistické Československo  vojská Varšavskej zmluvy a následná normalizácia na dlhých dvadsať rokov zadusila slobodu a demokraciu v našej vlasti. Nastolený režim mnoho statočných ľudí pripravil o prácu a slušný život, niektorí za slobodu zaplatili aj životom. Aj túto tienistú stránku histórie spoločného štátu Čechov a Slovákov si treba pripomínať, aby nasledujúce generácie nezabudli.

Rovnako by sme mali mať navždy na pamäti, že v auguste 1944 sa so zbraňou v ruke proti fašizmu postavili statoční Slováci, Česi a príslušníci iných národov v Slovenskom národom povstaní, ktorého 70.výročie si onedlho pripomenieme.

Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, známa aj ako operácia „Dunaj“, uskutočnili armády našich vtedajších spojencov  na čele so Sovietskym zväzom, Maďarskom, Poľskom a Bulharskom. Vojská NDR sa síce na inváziu tiež pripravili, ale v poslednej chvíli bola ich účasť odvolaná z Moskvy. Invázne vojská na územie ČSSR vstúpili 21. augusta 1968 a obsadili väčšinu strategických miest v krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 5.000 tankov, velil im sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.

Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto jednaniu spojeneckých krajín, sama však nebola schopná jednať. V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108Čechov a Slovákov. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Došlo k zatknutiu a internácii vedúcich česko-slovenských predstaviteľov Alexandra Dubčeka, Jozefa Smrkovského, Oldřicha Černíka a ďalších. Na dlhé roky potom nastala v Československu normalizácia, ktorá s väčšou či menšou intenzitou trvala prakticky až do novembra 1989.

O tom, ako to v auguste 1968 vyzeralo v Banskej Bystrici, svedčia historické fotografie z Ústavu pamäti národa a spomienky dlhoročného redaktora Československého a Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici Fedora Mikoviča, z ktorých vyberáme.

„Novinári a spisovatelia, ktorí za svoj názor platili krutú existenčnú daň, sa v tom nekonečne malom momente SLOBODY rozhodli konať, síce proti vôli mocných nášho vtedajšieho sveta, ale zato v hlbokom súlade s nezvrátiteľnou dejinnou pravdou.

Prvou úlohou okupantov bolo, popri internovaní politických predstaviteľov ČSSR, aj obsadenie desiatich štúdií Čs. rozhlasu. Bratislavské a košické štúdio prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do sídla kraja.

Sovietski vojaci prišli do štúdia v Banskej Bystrici až tesne pred polnocou, teda 24 hodín po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Banskobystrický rozhlas sa po celodennom vysielaní rozlúčil s poslucháčmi hymnickou piesňou Kto za pravdu horí. Všetci sme museli ihneď opustiť svoje pracoviská, rozhlas zostali strážiť  vojaci.

Pred kolektívom banskobystrického rozhlasového štúdia tak vyvstala historická úloha – po celý deň prinášať slovenskému poslucháčovi pravdivé a aktuálne informácie o dramatických udalostiach v republike.

Vtedy, toho pamätného 21. augusta 1968, sa banskobystrické štúdio po 24 rokoch opäť stalo rozhlasovým srdcom Slovenska. Ako jediné bolo ostrovom slobodného slova v okupovanom mori. Celkom logicky a historicky kontinuálne do vysielania vstupovalo ako za Povstania v roku 1944 slovami: Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica.

V druhý deň okupácie sme vysielali pomocou krátkovlnného vysielača z Posádkovej správy. V tretí deň riaditeľ vysielača Ján Like sprostredkoval vstup do Rozhlasovej štafety, ktorú pre celé Československo koordinovalo pražské rozhlasové centrum. Postupne sme vysielali z ďalších utajovaných pracovísk zriadených vo vtedajšej Priemyselnej škole elektrotechnickej, Strednom odbornom učilišti spojov, Zosilňovacej stanici a napokon v Krajskej správe spojov. Príspevky sa zhromažďovali v redakcii, ktorú viedol šéfredaktor Viliam Mráz za pomoci korešpondentky Júlie Drahošovej. Odtiaľ ich na ilegálne pracoviská doručili vodiči Miroslav Mičev a Viliam Snopko, ale aj ďalší pracovníci štúdia.

Na ilegálnych pracoviskách sa striedal v turnusových službách celý kolektív techniky pod vedením Štefana Ivančíka. Z redaktorov sa na živom vysielaní Rozhlasovej štafety podieľali: Ján Baláž, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Fedor Mikovič, Zdeno Oravec, Štefan Turňa, pražská redaktorka Soňa Mlčochová a Ota Plávková. Hlásateľsky vypomáhali Lýdia Faksová, Hana Kútiková a Milina Vlnová.

Do Banskej Bystrice prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. Žiaľ, aj správy o prvých obetiach, a tak štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných provokácií. Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia osobne. Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad brutálnym potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti, ale aj podporu internovaným predstaviteľom Československa. Spravodajstvo štúdia dopĺňali vstupy pražského rozhlasu, ktorý v tom čase vysielal už z ilegálnych pracovísk.“

Invázne jednotky zostali v našej krajine až do roku 1991. V okolí Banskej Bystrice  boli sovietski vojaci umiestnení na Sliači a vo Zvolene.