Okrem filmu „Únos“, ktorý nedávno uviedli slovenské kiná, existuje aj kniha „Únos. Čierna diera demokracie“, Jej autorka Ľuba Lesná ju príde osobne predstaviť do Banskej Bystrice.

Publicistka Ľuba Lesná vo svojej najnovšej publikácii zhromaždila menej známe fakty, výsledky svojej investigatívnej práce a svedectvá ku kauze únosu Michala Kováča ml. Spolu s vydavateľom, politológom Grigorijom Mesežnikovom z Inštitútu pre verejné otázky, prídu túto dôležitú publikáciu predstaviť vo štvrtok 2. novembra aj do Banskej Bystrice.

„Únos. Čierna diera demokracie“ pracuje s overenými faktami aj s osobnými svedectvami viacerých aktérov vtedajších udalostí. Jej uvažovanie o motívoch jednotlivých aktérov únosu Michala Kováča ml. a súvisiacich udalostí svedčí o hlbokej znalosti mechanizmov rozhodovania vtedajších štátnych orgánov i o jej jasnej predstave o pomere síl medzi zástancami a odporcami slobody, demokracie a prozápadnej orientácie Slovenska v polovici 90. rokov.

Kniha je zdrojom informácií pre tých, ktorí chcú udržiavať historickú pamäť a povinným čítaním pre tých, ktorí sa o vtedajšie udalosti zaujímajú profesionálne. Stretnutie s autorkou a vydavateľom knihy sa uskutoční vo štvrtok 2. novembra o 19:00 hodine v kníhkupectve Artforum na Hornej Striebornej 10. Moderátorom stretnutia bude Jaro Stančík. Organizátormi sú Literárna bašta a Artforum Banská Bystrica, partnerom Férová nadácia O2.

Ukážka z knihy:

Môj svedok únosu

 Zhodou okolností sa mi podarilo skontaktovať sa s mladým mužom, ktorý celý únos na ceste z Jura do Bratislavy videl. Svoje meno nezverejnil a ja som mu sľúbila, že ho tiež utajím. Rozhovor sme nakrúcali v miestnosti istej pivárne s veľkými mosadznými kotlami, plnými piva. Boli sme tam iba traja – môj kolega, on a ja. Hučala ventilácia, ktorá sa nedala vypnúť. Mal oblečené farebné trenírky a biele prepotené tričko.

 Hral práve futbal, keď sme ho požiadali o rozhovor. Tvrdil, že je úplnou hlúposťou sám bojovať proti štátnym orgánom. Netajil, že sa bojí. Na druhej strane však bolo vidieť, že sa potrebuje vyrozprávať zo zlého zážitku. Pripadalo mi, že sa sám pred sebou hanbil za svoj strach.

Na jar v roku 1996 súhlasil s výpoveďou pre potreby Občianskej nezávislej komisie, ktorá pomáhala vyjasniť únos a predsedal jej Ladislav Pittner. Rozhovor pre potreby komisie sme nakrúcali v jeho bratislavskom byte. Jeho niekoľkomesačný syn nechcel pochopiť, že ocko sa má venovať viac lesklému mikrofónu, ktorý som držala ja, preňho neznáma žena, než jemu. Vtedy sa mi môjho svedka podarilo presvedčiť, aby vycestoval do Viedne a pred rakúskymi vyšetrujúcimi orgánmi porozprával, čo na jurskej ceste videl.

 Termín, ktorý by vyhovoval aj rakúskym policajtom aj jemu, sa hľadal komplikovane, pretože sme ho z obavy pred odpočúvaním nemohli dohodnúť telefonicky. Rakúski policajti, ktorých navštívil Kováčov viedenský advokát dr. Kresbach, napísali na papier niekoľko možností. Dr. Havlát, bratislavský advokát, papier doručil mne a ja som s ním utekala za mojím svedkom. Ako na potvoru bol práve v dňoch, napísaných na papieriku, pracovne zaneprázdnený. A tak musel Havlát znovu vycestovať do Viedne a priniesť Kresbachovi iný papierik s inými dátumami. Napokon sa určil termín na 4. júna 1996.

Lenže môj svedok pred rakúskymi vyšetrovacími orgánmi napokon nevypovedal. Dvadsiateho deviateho apríla 1996 desať minút po desiatej hodine večer v aute na Karloveskej ceste v Bratislave zavraždili Róberta Remiáša, najlepšieho priateľa Oskara Fegyveresa, ktorý bol Fegyveresovou spojkou v čase, keď sa v obave o svoj život schovával v zahraničí.

 Po Remiášovom zavraždení môj svedok jednoznačne odmietol vypovedať, pretože sa bál, že dopadne ako Remiáš. Nebol sám, kto po tejto vražde odmietol vypovedať. Viackrát som už mladého muža nestretla. Ani som netrvala na ďalšom stretnutí. Aj ja som sa oňho bála.