Alica Bartková: Medzi falošnými náhrobkami

KULTÚRA
0 /

náhrobky 3

Pred Vianocami sa máte možnosť opäť stretnúť so známou bystrickou spisovateľkou Alicou Bartkovou. Napísala nový detektívny román „Medzi falošnými náhrobkami“ a toto dielo by malo čoskoro vyjsť knižne. Prinášame Vám z neho krátky úryvok.

Anotácia

Dielo Medzi falošnými náhrobkami je detektívny román. Vyšetrovateľ Peter Jablonský rieši prípad mŕtveho psychológa, ktorý zomrel zvláštnym spôsobom. Spočiatku nie je známa ani vražedná zbraň, a páchateľov sa črtá niekoľko. Všetci jeho klienti mali psychické problémy, ale spoznať, ktorí z nich by boli schopní vraždy, bude ťažké. Dej je rozdelený do niekoľkých časových rozmedzí, a uhlov pohľadu – Jablonského, mŕtveho psychológa a jeho klientov. Túto skladačku si postupne čitateľ skladá sám.

Úryvok z diela Medzi falošnými náhrobkami

Pozerá sa na hemžiaci sa dav. Všetci chodia rovnako pomalým tempom, nesúc niečo v ruke a pchajúc si to do stále hovoriacich úst. Praží na nich slnko, potia sa, vlečú sa, ale pritom stále hovoria a jedia a jedia a jedia… zmrzlinu, hot-dogy, hamburgery, keksy, čipsy a bohviečo vlastne.

Tí, čo nechodia, sedia, a všetci do jedného tiež niečo jedia. Koláče, pizzu, malé snacky, či hranolčeky s kečupom. A pijú akoby nikdy nemali dosť. A vláčia so sebou svoje deti, ktoré tiež kŕmia ostošesť. Keď sa tak na nich pozerá zo svojho tichého úkrytu pred slnkom a pred nimi, má pocit, že od čias dinosaurov stihla tento svet zaplniť iná forma nenažraných príšer. Pohne sa z rohu kaviarne opäť do svojej kancelárie po obedňajšej pauze. Iba málokedy zavíta bližšie k centru. Pracuje s ľuďmi a vo voľnom čase ich nevyhľadáva.

Najväčší problém ľudí je v tom, že si o sebe myslia, že sú výnimoční. To si spočiatku myslel aj on. Pri svojej dlhoročnej praxi však dospel k tomu, že to tak nie je. Ľudia nie sú až takí jedineční, ako si o sebe myslia. Vzorce, šablóny a príklady správania sa dajú aplikovať vo väčšej či menšej miere na každého. Aj postupy a formy liečenia.

Emócie sa dajú vyčítať z tváre každého človeka, je jedno, akej je národnosti či rasy, či ide o domorodca, ktorý sa s civilizáciou v živote nestretol, alebo priemerného Európana. Keď niekto cíti odpor, zdvihne hornú peru, skrčí nos a dolnú peru tiež zdvihne a vysunie. Až na to, že bežný človek cíti odpor, keď v Číne vidí jesť psov, alebo kanibalov ľudské mäso, zatiaľ čo kanibal môže cítiť odpor, keď vidí Američana pchať sa hamburgerom. Strach, smútok, radosť, hnev, pohŕdanie, prekvapenie, znechutenie.

Všetky emócie, či už silne ovládané, alebo naplno sa prejavujúce, možno v tvárach rozpoznať. Stačí len dobre pozorovať. Nik nie je až taký výnimočný. Všetci sme iba naprogramované zhluky organickej prírody, ktoré si o sebe priveľa myslia. Všetci sa nadceňujeme. Je jedno, či ide o riaditeľa banky, alebo zametača ulíc. Iba mizivé percento ľudí si aspoň raz v živte uvedomí, že sme v nekonečne, vo vesmíre, ktorý sa neustále utvára, iba dopredu zabudnuté, bezvýznamné entity, ako mravce v mravenisku obludných rozmerov.

Sadne si v chládku kancelárie a vychutná ticho, ktoré mu ešte zostáva. O niekoľko minút príde klient, ktorý vyrastal v dedine, kde boli v rovnostrannom trojuholníku kostol, krčma a jatky. A okrem nich v podstate nič iné. Čo môže vyrásť z ľudí, ktorí sa na takom mieste narodia a vyrastajú?

Keď mal desať rokov, našli ho po troch dňoch pátrania v lese, dehydratovaného, trasúceho sa od zimy, a bez spomienok, ako sa tam dostal. Stávalo sa to vtedy, a stáva sa to aj teraz, keď je už dospelý, a už tam dávno nebýva. Ocitá sa na miestach bez spomienok na to, ako tam prišiel. Stále podvedome uteká. Pred čím?

Raz mu povedal, že občas stále počuje bučanie kráv na jatkách. Zvuky, keď si tvory uvedomujú, že čoskoro bude po nich. No je to iba o tom? Poznačilo ho to natoľko, že akýkoľvek jemný spúšťač v ňom vyvolá pocit uniknúť a zabudnúť? Stále na to neprišiel, a možno ani nepríde.

 

Autor: Alica Bartková, Foto: ilustračné