Jozef Mazár: O praxi i o tom, čo nemožno naštudovať

Komentár
1 /

nasta1

Takmer každé naše stretnutie prebieha v duchu veľkej jednoduchosti. Žiada si to od jedného i druhého byť “malý”, vedieť zabudnúť na seba, a ostať v úzadí, aby ten druhý sa mohol priblížiť vo svojej jednoduchosti aj k viacerým.

Ing. Vladimír Mezencev, čestný člen Národného zväzu novinárov Ukrajiny od roku 2013, zároveň prvý slovenský novinár akreditovaný na Ukrajine od roku 1993 prišiel do Banskej Bystrice deň po tom, čo sa Anastasija Kuzmina stala v Slovenskej republike po siedmy krát biatlonovou kráľovnou. Keď vyslovil meno a priezvisko tejto vzácnej, nenapodobniteľnej športovej hviezdy s jagavým logom Vojenského športového centra Dukly Banská Bystrica, díval sa chvíľu na fotografiu, aby poznamenal:

„Páčia sa mi ľudia, ktorí hovoria to, čo myslia. Ale ešte viac si vážim tých, ktorí robia to čo hovoria. A pre mňa prvá dáma svetového biatlonu, pani Anastasija Kuzmina moje vnímanie skvelých, nenapodobniteľných, nie každodenných ľudí, športovkýň fair – play, spĺňa do bodky.”

Nepíšem tieto riadky preto, že ich povedal námorný inžinier, ktorý preplával 14 – krát rovník na lodiach krížom, krážom vodami svetových morí a oceánov, ale predovšetkým preto, lebo je vlastnou tvorbou a vlastným životom nositeľom ďalšej pravdy veľmi potrebnej pre dnešné dni i pokoj na tejto Zemi, ktorú vyslovuje vetou:

„Nie len špičkový športovec, ale každý človek bez odvahy a statočnosti je len predmetom.“

Písať o takých skvelých ľuďoch je našou povinnosťou, ale i zodpovednosťou. Aby som neodbiehal len k vrcholovým športovcom, uvediem jeden konkrétny príklad z novinárskej obce. Som v Banskej Bystrici a tak mi Ivor Lehoťan hádam prepáči, že použijem jeho životný príklad, lebo práve on  v športovej diplomacii dosiahol niečo, čo sa považuje v slovenskom športe za unikátne.

Niekto už o ňom raz napísal, že v desaťčlennej exekutíve IBU zažil všetko, čo prináša prax a čo nemožno naštudovať. Od úplného začiatku bol samouk, samoukom zostal, aj preto vie najlepšie posúdiť, ako by mladým ambicióznym ľuďom pomohlo štúdium tohto odvetvia. Kde však športovú diplomaciu študovať je dodnes dosť zahmlené, i keď let prvých lastovičiek bol zaznamenaný.

Slovenskému športu však zostáva pri riešení problémov na medzinárodnej scéne častý povzdych so želaním, keby sme tak mali svojho človeka v tých, alebo oných štruktúrach, ale hlavne, aby tam dokázal mať rešpekt a vedel sa myšlienkovo, názorovo, múdro v prospech kvality športu a nie zoskupení povytváraných s iným zámerom – presadiť!

Načo tajiť? Máme Duklu v štruktúrach absolútnej svetovej špičky, máme Tkáča, Pribilinca, Martikána, Kaliskú, Tótha, futbalistu Kunza, už spomínanú Kuzminu, ale i poriadny zástoj ďalších fantastických športovcov, trénerov, funkcionárov, športových lekárov, fyzioterapeutov a stále nám v meste týchto skvelých olympijských víťazov chýba Múzeum dejín športu a športovcov.

Možno aj preto, lebo sa bojíme, nemáme odvahu ani statočnosť postarať sa o budovu, do ktorej by sa pomestili tie množstvá cenných pohárov, medailí, častí športových výstrojov, fotografie, mediálne výstupy o ľuďoch, čo športom preslávili Duklu, Banskú Bystricu, Ministerstvá obrany a školstva, Slovenskú republiku v celučičkom svete!

Nech si hovorí a píše kto čo chce, ale mne sa osobné postoje súčasného ministra obrany SR k vrcholovým športovcom Dukly páčia a sú z jeho osobných postojov čitateľné a pre ďalšiu prosperitu špičkového, vrcholového športu aj veľmi potrebné!

Facebook nerieši odvahu, statočnosť ani ďalšie vzácne a potrebné hodnoty človečiny. Neponúka ani slová potrebné v súvislostiach života pravdivo podávať každému čitateľovi, občanovi, funkcionárovi na každom úseku života seriózne informácie.

Tak vnímajú v múdrych krajinách múdri ľudia geografiu a športové srdiečka všetkých, ktorí vedia čo znamená skutočná hrdosť na úspech, ľudské dobro, prosperitu, spokojnosť. Hrdosť na naše dobré vlastnosti je v slovenskej pospolitosti silne ohrozená, keď zistíme, že druhí sú hrdí na to, že práve tieto vlastnosti nemajú. Aj preto píšem tieto riadky.

Viem, že v Slovenskej republike má každé krajské mesto svoje športové dejiny, ale ani jedno nemá tú odvahu a statočnosť, aby ponúklo generáciám, ktoré prídu po nás, kus muzeálnej hrdosti z celosvetových úspechov športovcov a športov generácií, ktoré žili pred nimi.Ale začal som tento komentár citáciou človeka, ktorý patril v mladosti medzi prvých vodných slalomárov Košíc a ešte ani  nie 18 – ročný dostával príležitosť od českého trénera Miroslava Kuberu chrániť hokejovú bránku Lokomotívy Košice, ktorá medzi dospelými bojovala v krajskej súťaži.

„Už ako osemročné dieťa som bol zvedavý, čo medzi sebou rozoberajú skvelí futbalisti vtedajšej doby Pintér, Felszéghy, Kvašňák, Večerka, Loizo Martinček vo svojej šatni pred zápasom, čím žije ich futbalová duša. Všímal som si ako malí šarvanci, mne podobní čakajú v rade, lebo len pol hodiny pred futbalovým majstrákom tých najschopnejších, najtalentovanejších povyberali zázračné oči a mysle mládežníckych trénerov zbierať lopty dospelým ligovým hráčom…,”

približoval svoj svet vtedajšej mladosti skúsený redaktor, ktorý priniesol čitateľovi smutný, tvrdý príbeh bývalého československého futbalového reprezentanta Jozefa Desiatnika, neskôr bezdomovca čo zomrel záhadnou smrťou. Napísal aj o majstrovi Európy 1976 Jaroslavovi Pollákovi, ktorý určitý čas obliekal tiež dres Dukly Banská Bystrica ako sa odmieta stretávať, rozprávať v rodných Košiciach so svojimi bývalými spoluhráčmi, radšej sa stráca v nemom dave ľudskej samoty.

A či sa tak nestrácajú skvelé dejiny banskobystrickej ženskej hádzanej, ktorá koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia zdobila mesto, Slovenskú republiku v mnohých kútoch sveta? Mladá generácia dnes nepozná kto bola Monika Lapinová, kto Jana Oborilová, kto bol Viktor Kovaľov či vedúca ženského družstva banskobystrických hádzanárok Ing. Evka Uhlárová.

Toho roku tomu bude ešte iba 20 rokov od chvíle, kedy hrali brankárky Satinová a Školková, Ozimá, Kiričuková, Sologubová, Achromejevová, Lapinová, Oborilová, ale i ďalšie v dresoch SCP Banská Bystrica vo finále Pohára EHF proti maďarskému Dunaféru, aby obsadili konečné II. miesto a o rok medzi ženami vybojovali pre Banskú Bystricu titul majsteriek Slovenskej republiky.

Snažil som sa vtedy čestne a zodpovedne vykonávať funkciu predsedu Správnej rady HC SCP Banská Bystrica. Popri tom som pozorne sledoval žurnalistické dianie vo svete a u nás. Mal som za sebou v tom čase vyše 20 – ročnú prax v novinách i rozhlase.

Aj neskôr som chodil po svete s otvorenými očami a nastavenými ušami. Snažil som sa čo najviac vidieť a pochopiť z oblasti hlavne športovej žurnalistiky. Prečo? Lebo tá dnes pred všetkých pedagógov žurnalistiky, ak ich vôbec ešte máme, stavia nové otázky. Ako prednášať o dramaticky sa meniacom svete? Ako držať krok s dobou?

Ktoré nové zručnosti treba budúcich novinárov naučiť a pritom im vštepiť aj základné zručnosti novinárčiny, ktoré boli platné kedysi a pretrvajú naďalej? Nie je to jednoduché. Ale nikdy nebola lepšia doba na učenie žurnalistiky a nikdy nebola lepšia doba stať sa novinárom, nie pisálkom, myslím si, ako v súčasnosti.

Vážim si od každého žurnalistu svieži pohľad na športový život a športové osobnosti. Tí špičkoví, mladí, sú oveľa zručnejší v ovládaní techniky, než bola naša generácia a generácie našich predchodcov. Rád budem počúvať od špičkových športovcov  slová chvály na mladých novinárov, ako ich odborne dokážu oslovovať, aby fungoval tak mediálny ako aj športový biznis. Dnes sa trápime v Slovenskej republike úžasne na oboch úsekoch.

Domnievam sa, že budúcich novinárov je potrebné systémovo učiť, ako úspešne funguje mediálny biznis. Dnes, kedy prestáva fungovať starý ekonomický model médií, je dôležité, aby mladí novinári vedeli, ako vytvoriť produkt a nájsť preň také veľké publikum, aby bol životaschopný. Žurnalisti, kvalitní, mladí, erudovaní by sa mohli a mali stať laboratóriami na inovácie.

V spolupráci s univerzitami by mohli vytvoriť prostredie, v ktorom je možné experimentovať a vytvárať ovzdušie takej tvorivosti, ktorá bude osožná pre široké vrstvy obyvateľstva. Píšem to s plnou zodpovednosťou aj preto, lebo spomenutý Vlado Mezencev ma k takej tvorbe svojimi slovami, postojmi a tvorbou samotnou k tomu motivoval. Čo Vy na tento názor?

 

Autor: Jozef Mazár, Foto: autor