Jozef Mazár: Kvalitný futbal je behom na dlhé trate

ŠPORT
16 /

Tak ako znie titulok tohto príspevku sa tesne po ukončení tohoročného júnového kvalifikačného stretnutia o postup do I. dorasteneckej ligy, ktoré odohrali druholigoví dorastenci MFK Dukly Banská Bystrica a FK Poprad, vyjadril manažér a lodivod MFK Dukla Milan Smädo.

Vetou nadvihol pokrievku z hrnca, v ktorom sa varí slovenská futbalová kvalita z oblasti starostlivosti a práce so žiakmi a mládežou. Kto išiel na spomenutú kvalifikáciu 21. júna  do Ružomberka, kde sa spomínaný súboj odohrával, mal zámer niečo z futbalu vidieť.

Napríklad nové, progresívne, ale možno aj holou realitou priblížené súčasné a reálne. V početnej, takmer dvetisícovej diváckej kulise mohol analyticky zameraný pozorovateľ sledovať priemerný súboj súčasných krajských špičiek devätnásťročných kádrov na takej úrovni, na akú ju riadiaci orgán postavil. Tá je z pohľadu kvality hry medzi I. dorasteneckou ligou a II. dorasteneckou ligou priepastná, slabá.

Tak Poprad ako i Dukla v krajských súťažiach, lebo taká je pravda o obsahovej štruktúre existujúcich druhých líg dorastu, nemali s ostatnými vytvorenú takú konkurenciu, ktorá by nútila pracovať v tréningoch i konfrontácii so súpermi na vyššie obrátky.

Žiaden skúsenejší novinár, ktorý aspoň trochu problém žiackeho a mládežníckeho futbalu v Slovenskej republike v súvislostiach bežného života dlhšie obdobia sleduje, nemohol očakávať, že mu analýzu priemerných výkonov oboch súperov v prestávke polčasu priamo poskytnú na stretnutí prítomní dobrí znalci futbalu.

Bol ich tam dostatok. Tých skôr narodených, ale i mladších. Bývalých skvelých futbalistov v reprezentačných výberoch Československa a Slovenskej republiky – Stanislava Šestáka, Mareka Bažíka, Mareka Penksu, Ladislava Pecka, ale i úspešných majstrov Československa z čias slávnej éry benedikovcov za čias jeho pôsobenia ako trénera v spomenutých reprezentáciách mládeže – Jozefa Móresa, Martina Poljovku, Rastislava Kicu, Róberta Semeníka, Jozefa Slobodníka a ďalších nevynímajúc. Zákonite sa verejne nevyjadrili v plnej šírke. Každý z iného dôvodu.

Napríklad taký tréner donedávna ešte prvoligových dorastencov Bardejova Rastislav Kica pozná výborne futbalovú kvalitu v I. dorasteneckej lige. Keď sme ho deň po zápase oslovili, povedal nám: „V hre medzi I. dorasteneckou ligou a hrou kolektívov v II. dorasteneckej lige je priepastný. Na štadióne v Ružomberku som nevidel až na čiastkové momenty hráča MFK Dukla s číslom 12 (v tomto drese hral Radovan Môcik – pozn. autora článku) výraznejšiu individualitu.“

A sme pri koreni veci. Futbalová základňa pre slovenský šport číslo jeden je úzka. Dedinské žiacke a dorastenecké kluby z rôznych dôvodov zanikajú. Vybudovaný systém práce a futbalové praktiky po osi dieťa – rodič – škola – futbalový klub – okresný (oblastný) zväz – armádny futbal – centrálny zväz prešiel, slušne napísané, modernizáciou.

Jednou vetou je potrebné opýtať sa koho a čoho? Systému? Asi nie, keď Dukla vďaka systému práce Petra Benedika a ľudí vôkol neho prinášala do európskeho futbalu i mimo neho množstvo typologicky zaujímavých ľudí. Oduševnených pre futbal, ľudskú dôstojnosť, charakter.

Napriek tomu futbal v Dukle zrušili. Ľudia. Nikto iný. Benedik so svojimi najbližšími spolupracovníkmi nezavrhol osvedčený systém výchovy a práce s mladými futbalistami, ktorý sa teraz podaktoré súkromné futbalové akadémie snažia oživiť. Nič nové pod slnkom, dámy a páni.

Rasťo Mores známy ako úspešný a odborníkmi cenený hráč z úspechov v európskom špičkovom klubovom futbale, keď prišiel do Holandska a videl, na akej báze vtedy, v osemdesiatych rokoch minulého storočia, začínajú pracovať v Ajaxe Amsterdam povedal:  „My v Dukle sme toto robili!“

Od roku 1989 sme však o takých tréningových a morálno – etických, celospoločensky dôležitých a potrebných hodnotách v súvislosti so slovenským športom prestali písať, všímať si jeho podhubie. To by nebolo písaním o komunizme, ani socializme. Prečo sa potom pre taký štýl tvorby o deťoch pri športe, so športom a pre šport zatvorili publicistické ihriská?

Kto a prečo organizoval ich zatváranie? Veď to bolo zatváranie a znemožňovanie kvality práce tých, ktorí vedeli a chceli futbalu ďalej užitočne pomáhať? Ktorí pracovali po ose, ktorá je vo futbale dejinami zaknihovaná. Bola úspešná.

Profesionalita je aj o stupni chcieť na sebe úžasne sám pracovať. Vratislav Greško mi to nedávno povedal v súvislosti s tvorbou knižnej publikácie Futbaloví anjeli a démoni. Vo futbale, živote vôbec, sme obrátili naruby hodnoty potrebné žiť lepšie, krajšie, zdravšie. Namiesto zlých vecí zo socializmu, sme rozbili dobro a vystlali cestu iného, neúspešného smerovania práce s deťmi a mládežou na úseku športu.

Možno mi mnohí odkážete rôznorodo, nech si nevymýšľam a radšej nech opíšem neovládnutie emócií trénerom MFK Dukla Štefanom Rusnákom v spomínanom zápase, ktorý sa dal vylúčiť zbytočne vo chvíli, keď mal po zahodenom pokutovom kope súperovým hráčom svojim nadhľadom, skúsenosťou, taktickou vyzretosťou chlapcom v dresoch MFK Dukla pomôcť!

Neobhajujem Štefana Rusnáka, naďalej ho budem ako špičkového futbalistu oddaného futbalu, kvalitného ostrostrelca, v komunikácii s rozhodcami často kontroverzného, uznávať. Dosahoval napriek nepríjemným zraneniam skvelé výsledky.

Možno sa pod jeho emócie zapísali i podaktoré škodlivé praktiky vo futbale, ktorý aj dnes veľmi ľúbi? Srdcom. Nie peniazmi. Nebudem teraz písať o futbale a biznise. Nebudem písať ani o budúcnosti. Tobôž nie jeho ani o tej futbalovej v MFK Dukla Banská Bystrica.

Konám. Hneď teraz. Po súboji, ktorý vyhral šťastnejší, nie však lepší FK Poprad 6:5 na pokutové kopy. Nekvalitným súbojom z pohľadu zvyšovania kvality dostal však slovenský mládežnícky futbal aj vďaka takto už skôr prijatému kvalifikačnému nezmyslu ďalší gól.

Na tribúne v Ružomberku, klubu, ktorý po spoločensko – športovej stránke všetko stopercentne pripravil, za čo je potrebné činovníkov MFK Ružomberok spolu s organizátormi súboja pochváliť, sa o tom tiež hovorilo v debatách odborníkov dosť otvorene a kriticky.

Na druhej strane neboli vážne výhrady, čo je dobré, voči výkonu rozhodcovskej štvorici Martin Dohál – Milan Štrbo, Marek Galo. Štvrtým bol Martin Ježík. Kritizovať veľmi nebolo čo, lebo rozhodovaním prezentovali oproti futbalovým výkonom, značku vysokej kvality, odbornosti.

A medzi žurnalistickú odbornosť patrí aj to, ak autor článku, ktorý niečo kritizuje, navrhne v tom istom článku nápravu. Preto sa o to pokúsim.

Páni, ktorí sa podieľate na riadení futbalu v Slovenskej republike, na zabezpečovaní prevencie nekalého spôsobu života napríklad aj zásluhou drogovej scény a dopadov z iných neduhov sociálno – patologickej oblasti, ktorí deklarujete, že vám záleží na zdravom slovenskom pokolení, na zdraví a prosperite hlavne našich detí a vnúčat: Čo tak prinavrátiť a prijať do systému znova značku Dukly v práci s futbalovou mládežou – nie dospelými – priamo vo Vojenskom športovom centre Dukla?

Dôvod je jednoduchý – zlý stav v práci s deťmi a mládežou v oblasti najrozšírenejšieho športu – futbalu, by mal garantovať štát. Tam je záruka, že sa dajú investície tým najtalentovanejším. Budú pri tom prísne kontrolované a verejne odčítavané. Rovnaké pre každé talentované dieťa, pre každého skvelého odborníka z iných oblastí futbalových činností. Aj návratnosť štátu pri kvalitnom riadení takého futbalového článku bude pre štát zaujímavá.

Ak píšem o futbalovom článku, mám na mysli systémové kroky výchovy futbalistu v štátom riadenej inštitúcii. Každá súkromná robí, čo je prirodzené, sama pre svoje dobro. Ale to je už téma na ďalšiu publicistiku. V tomto prípade je potrebné podčiarknuť, že také zariadenie, akým je VŠC Dukla, má so systémom vysoko špecializovanej športovej prípravy prepracovaný systém.

Možno tí, ktorí ho pred rokmi zavrhli, odhodili, zrušili, nepočítali že on bol vybudovaný aj pre konkrétne deti súčasnosti, súčasných špičkových trénerov, pedagógov, psychológov, špičkové rehabilitačné a výchovno – vzdelávacie zariadenia.

Banská Bystrica má vďaka kvalitnému školstvu všetko pre mladé športové talenty naporúdzi. A podľa mojej skromnej mienky to možno urobiť hneď, lebo ak pozorne sledujeme programy naprieč politickým spektrom v parlamente i mimo neho, všetkým ide o zabezpečenie dobra, prosperity, radosti, zdravia v tomto štáte. Nechce sa mi veriť aby podozrievanie, neistota, pochybnosti – otázky typu, kde je vlastne hranica medzi výmyslom a skutočnosťou, si dovolili rozohrávať na  štátnej úrovni politické strany?

Takúto hru nech na vysokej umeleckej úrovni medzi sebou rozohrajú iní. Áno, špičkoví herci.  Emília Vášaryová a Milan Kňažko, ktorí sa na javisku stretli ako manželský pár prednedávnom aj v Prešove ponúkli zábavu, ktorej mnohí tlieskali aj v stoji. Prajnému publiku prezentovali zaujímavý text francúzskeho autora Floriana Zellera v komédii Klamstvo.

Všetci vieme, že keď chceme klamať, musíme si vlastnú lož a aj jej postupnosť dobre pamätať a práve preto naučiť sa text. Platí to aj o klamstve vo futbale. Aj tam musíme poznať texty rozdielov v kvalite práce, ktorá zaručí rovnako dobro pre seba i druhých. Kto takto robí, neklame.

Aj preto je zložité odstraňovať chyby, ktoré sme sebaklamom, možno ani nechtiac, urobili často aj v našom slovenskom futbale a spolu s ním aj na iných miestach dnešného života.

Tí, ktorí futbal dobre poznajú aj v nadnárodných súvislostiach iste potvrdia, že táto hra hier je skutočne behom na dlhé trate. Preto je jej potrebné venovať sa aj na štátnej úrovni so štátnym dohľadom a za štátnej pomoci. V konfrontácii so súkromným sektorom. Z každého zorného uhla i konečného výsledku. Alebo sa mýlim?

 

Autor: Jozef Mazár , Foto: Samo Teluch, Marek Čecho a Ján Miškovič