FOTO: Zlatá generácia Bystričanov túžila po titule v rodnom meste – 100 najkrajších okamihov

ŠPORT
1 /

Banskobystrickí hokejisti si dokázali splniť sen. V sobotu večer získali majstrovský titul v našej najvyššej súťaži a mohli tak zdvihnúť najcennejšiu trofej v krajine nad hlavu. Po tomto okamihu vždy túžili hráči, ktorí odviedli v minulosti pre slovenský hokej veľké penzum práce. Trojicu Michal Handzuš, Vladimír Országh a Richard Zedník radíme do zlatej generácie nášho národného hokeja.

Všetci traja ešte ako aktívni hráči si svorne povedali, že sa raz vrátia domov do Banskej Bystrice, aby získali domáci majstrovský titul a mohli odplatiť materskému klubu to, čo im dal do vienka za mladi. Prezradil nám to s vytúženou zlatou medailou na krku tréner Vladimír Országh:

Vyhral som ako hráč majstra sveta, ligu vo Švédsku, ale domáci titul v rodnom meste na materskom ľade je niečo úplne iné. Chcel som klubové slovenské zlato s chalanmi našej generácie, teda Michalom Handzušom a Rišom Zedníkom a všetkým sa nám to napokon splnilo. Vždy sme si vraveli doma v lete, keď sme ešte hrali za hranicami, že sa vrátime do Bystrice a tento titul vybojujeme. Ja s Rišom Zedníkom sme to skladali zo striedačky, Mišo Handzuš bol na ľade. Sme veľmi šťastní, že sa to podarilo aj za Ivana Majeského či Tomáša Surového. Tiež k nám patria. Titul však patrí aj majiteľovi klubu Jurajovi Kovalovi, ktorý dal do hokeja veľmi veľa vlastných peňazí.“

Obrovskú radosť neskrýval ani Richard Zedník, ktorý získal na vrcholnom podujatí ako hráč iba bronzovú medailu na majstrovstvách sveta v Helsinkách v roku 2003. O to viac si v pozícii druhého trénera Banskej Bystrice váži domáce zlato:

„Nebola to náhoda. Vo finále sa streli dva najlepšie tímy. Je to historický titul a prvý môj výrazný úspech na trénerskej lavičke. Hlavne som rád, že som to získal v rodnej Banskej Bystrici. Hráčsku kariéru nechcem zrovnávať s trénerskou. Emócie sú fantastické, je to super. O všetkom rozhodol štvrtý finálový zápas v Nitre, že sme to tam v závere otočili a súpera zlomili. Tu v Bystrici už Nitra neverila tomu, že by to mohla zvrátiť. Aj preto sa môžeme tešiť my.“

Michal Handzuš v pozícii hráča dosiahol vo svojej kariére maximum, čo sa azda dosiahnuť dalo. Nad hlavu zdvihol najslávnejšiu a najcennejšiu klubovú trofej na svete Stanley cup, tešiť sa mohol aj so zisku majstra sveta v roku 2002 so slovenskou reprezentáciou a teraz na sklonku kariéry získal i slovenský klubový triumf vo svojom rodnom meste.

„Vždy som si chcel titul užiť práve doma. Je to taký Stanley Cup v malom. Pocity sú rovnaké ako pri zisku trofejí v zámorí a potom na majstrovstvách sveta. Až keď opadnú emócie si spravím hierarchiu. Je to však historický moment. Nebolo to jednoduché hlavne pre mňa. Nabehol som do mužstva až v januári a hneď som dostal trest. Nie som na to hrdý, ale stalo sa, bohužiaľ. Som rád, že Hričina hrá a je v poriadku. Chalani celú sezónu dobre makali, produkovali kvalitný hokej, titul patrí za to predovšetkým im,“

prezradil po prevzatí zlatej klubovej slovenskej medaily náš 40 ročný a bez pochyby dnes už slávny útočník, ktorý sa nateraz odmieta zaoberať myšlienkami o konci kariéry:

„Rozhodnem sa až v lete. Zatiaľ hrám pre to, lebo ma hokej baví. Získať titul bola motivácia, ale nevrátil som sa na ľad iba kvôli tomu. V lete porozmýšľam nad tým ako ďalej. Rozhodnem sa na základe toho ako sa bude cítiť moje telo.“

Veľkým stmeľujúcim článkom v banskobystrickom mužstve bol Tomáš Surový. Vrátil sa do materského klubu na začiatku sezóny zo Slovana Bratislava s jediným cieľom – zdvihnúť najcennejšiu slovenskú trofej nad hlavu. Podriadil tomu všetko, aby sa to podarilo. V šatni burcoval ako správny kapitán spoluhráčov, pričom zdôrazňoval najmä tímového ducha. Náš 35 ročný center so skúsenosťami z NHL a KHL neskrýval emócie:

„Hovoril som chalanom, že všetci sme na jednej lodi ako tím. Aj preto môžeme prežívať tento fantastický pocit. Banská Bystrica je moja srdcová záležitosť, preto som sem prišiel na začiatku sezóny s jediným cieľom – získať titul. Sme radi, že sme to Nitre odplatili a presne po roku sme majstri Slovenska na domácom ľade. Vyhrať v rodnom meste titul s materským klubom je jedna veľká fantázia. Som hrdý na tento kolektív. Nezlomili sme sa ani v ťažkých časoch, keď sa nám niečo stalo, So všetkými prekážkami sme sa popasovali a teraz sme zaslúžene na vrchole.“

Po prevzatí zlatých medailí a pohára Vladimíra Dzurillu prepukli na bystrickom zimnom štadióne oslavy, ktoré nemajú pod Urpínom obdobu. Hráči po jednom robili s trofejou kolá okolo tribún a fanúšikovia búrlivo skandovali. Niektorí sa dostali na ľad, objímali sa s hráčmi či fotografovali. Potom naši hokejisti vyšli aj s pohárom pred štadión, išli s ním do mesta, v jednom z podnikov na námestí SNP sa bavili s najbližšími priateľmi, napokon svoju púť ukončili v najväčšom diskotékovom komplexe na Slovensku v Ministry of fun.

Výrazný podiel na najväčšom klubovom úspechu Banskej Bystrice majú aj zahraniční hokejisti v našom majstrovskom tíme. Mathew Maione sa stal historicky najproduktívnejším obrancom najvyššej slovenskej súťaže. Tím spod Urpína už pred sezónou avizoval, že práve tento hráč môže byť kľúčovou postavou, čo sa napokon potvrdilo. Tento kanadský zadák s talianskymi koreňmi bilancoval sezónu s pokorou:

 „Neviem presne opísať svoje pocity, ale som veľmi hrdý na každého muža v tíme a nesmierne šťastný. Teší ma, že môžem byť súčasťou tohto úspechu. Keď som prišiel do Banskej Bystrice, tak som určite netušil, že titul vyhráme. Celú sezónu sme však hrali veľmi dobre a pokorne sme išli za svojím cieľom. Chcel som hlavne pomôcť tímu a hrať čo najlepšie. Myslím si, že sa mi to podarilo.“

Postavenie brankárskej jednotky potvrdil v našom mužstve Jason Bacashihua. Už vo vlaňajšej sezóne získal ocenenie najlepšieho brankára Tipsport ligy. Tento úspech ho však nenapĺňal, aj preto zostal v tíme ´baranov´, aby mohol dosiahnuť viac a vyplatilo sa. Na ľade plný emócii uviedol:

„Je to neuveriteľné, sú to skvelé pocity. Som šťastný za spoluhráčov i celý klub. Je to veľmi špeciálny moment. Títo chlapci si titul zaslúžili. Bol to jeden z dôvodov, prečo som tu chcel zostať. Blízko sme boli k zlatým medailám už aj minulý rok. Od prvého dňa, ako sa skončila letná pauza sme začali robiť všetko pre to, aby tento deň prišiel. Je to úžasné, naša úloha je splnená.“

Autor: (job), Foto: Mirka Chabadová