Víťazný február 1948 má sedemdesiat rokov…

História
3 /

S „Víťazným februárom“ sa spája mohutná manifestácia pracujúcich na Václavskom námestí v Prahe sa 25. februára 1948. Na nej líder komunistov a vtedajší predseda vlády  Klement Gottwald oznámil, že prezident Edvard Beneš prijal demisiu nekomunistických ministrov a schválil návrh novej vlády.

Prevzatie moci Komunistickou stranou

Politická moc komunistickej strany v povojnovom Československu postupne narastá. V polovici februára 1948 vypukla vládna kríza a následne komunisti preberajú moc nad štátom.

Československá vláda 13. februára 1948 rokovala o protidemokratických opatreniach v Zbore národnej bezpečnosti (ZNB), ktorý ovládali komunisti. Prijala rozhodnutie, ktorým nariadila ministrovi vnútra, aby zrušil rozkaz zemského veliteľa ZNB o odvolaní obvodných veliteľov v Prahe. Minister Václav Nosek  odmietol nariadenie vlády vykonať.

Vtedajší predseda vlády Klement Gottwald (KSČ) žiadal 17. februára o odročenie riešenia danej problematiky pre ochorenie ministra. Keď jeho návrh nebol prijatý, prerušil schôdzu a odišiel na Hradčany za prezidentom Edvardom Benešom. Popoludní schôdza pokračovala a prerástla do prudkej hádky. Gottwald z rokovania kabinetu odchádza.

O deň neskôr prezident Beneš prijal nekomunistických ministrov a následne do Prahy priletel námestník ministra zahraničných vecí Sovietskeho zväzu Valerián Zorin, aby podporil československých komunistov. Tí na čele s Gottwaldom naďalej odmietali splniť vládne uznesenie z 13. februára, preto z 26 – člennej vlády podalo 12 nekomunistických ministrov demisiu.

Boj proti demokratom

Boli to členovia Československej strany národnosocialistickej a Československej strany lidovej, ktoré pôsobili v Čechách, ale tiež členovia slovenskej Demokratickej strany. Predpokladali, že vzápätí ich bude nasledovať politicky neorganizovaný minister zahraničných vecí Jan Masaryk a aspoň jeden sociálny demokrat. To sa nestalo. V ten deň sa však začali zakladať Ľudové milície – ozbrojená sila komunistov.

Na Staromestskom námestí v Prahe zorganizovali komunisti 21. februára veľkú manifestáciu a po celej republike začali zakladať  Akčné výbory Národného frontu – samozvané orgány moci. Na Slovensku predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák robil opatrenia pre ukončenie činnosti povereníkov za Demokratickú stranu.

V štáte sa začínajú formovať Ľudové milície, ktoré po desaťročia zostanú ozbrojenými zložkami československých komunistov. Podporu Gottwaldovi vyjadrili odbory na celoštátnom zjazde.

Študenti 23. februára vyšli do ulíc  a manifestovali na podporu nekomunistických síl. Začalo sa zatýkanie nepohodlných ľudí. Komunisti zabránili vydaniu národnosocialistického Svobodného slova a denníka Demokratickej strany Čas.

Na jednohodinovom manifestačnom generálnom výstražnom štrajku, ktorý vyhlásili komunisti 24. februára na podporu požiadaviek zjazdu odborových závodných rád, sa zúčastnilo asi dva a pol milióna ľudí. Hoci bol tento čas vyvrcholením dlhšej politickej krízy, pričom napríklad zatýkanie predstaviteľov nekomunistických strán sa začalo už skôr, rovnako ako vyzbrojovanie závodných (vtedy ešte neľudových) milícií, bez nich by sa história uberala inou cestou.

Presne 25. februára 1948 sa na Václavskom  námestí v Prahe konala manifestácia, na ktorej oznámil Klement Gottwald, že prezident Edvard Beneš prijal demisiu nekomunistických ministrov a schválil návrh novej vlády pod vedením Klementa Gottwalda. Tento deň bude v nasledujúcich desaťročiach oslavovaný ako Víťazný február.

„Prezident republiky Edvard  Beneš prijal 25. februára 1948 predsedu vlády Klementa Gottwalda, ministra vnútra Václava Noska a predsedu Ústrednej rady odborov  poslanca Antonína  Zápotockého. Predseda vlády odovzdal prezidentovi návrh na rekonštrukciu a doplnenie členov vlády,“

písalo sa vtedy v agentúrnej správe.

Symbol komunizmu v Československu

Nadlho sa stal 25. február synonymom víťazstva československých pracujúcich nad údajnými buržoáznymi vykorisťovateľmi. Každoročne mu komunistická propaganda venovala značnú pozornosť a to nielen v deň výročia. V tento pamätný deň na stožiaroch viali červené zástavy a ulicami pochodovali oddiely Ľudových milícií, Zboru národnej bezpečnosti a ľudovodemokratickej armády. Svet musel jasne vidieť kto v Československu vládne.

Rad Víťazného februára bolo jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní, ktoré udeľovala komunistická vládna moc. K názvu si ho pridávali brigády socialistickej práce, ktoré boli lídrami v socialistickom súťažení. Takéto meno však mohli niesť iba tí najlepší. Vyberali si ho baníci, energetici, hutníci či strojári.

Na Slovensku bolo po roku 1955 množstvo jednotných roľníckych družstiev, ktoré niesli vo svojom názve Víťazný február. Išlo napríklad o JRD v Buzitke, Selciach, Šálkovej, Koši a mnohých ďalších. Takýto názov si však dávali aj iné organizácie združované v Socialistickom zväze mládeže či iných združeniach. Takto vnímali Víťazný február 1948 komunisti v bratislavskom štúdiu Československej televízie:

Oslavy Víťazného februára boli vždy príležitosťou na prijímanie socialistických záväzkov. Kolektívy i jednotlivci sa predbiehali, kto vyrobí viac a poteší tak svoju rodnú a starostlivú stranu. Smutné bolo, že mnohokrát za svoje vyššie výkony namiesto prepotrebných peňazí dostali len pochvalu, ale dávali ich za vzor ostatným. Alebo ich za odmenu odfotili pred rozvinutou červenou zástavou pri prijímaní gratulácie od komunistických funkcionárov.

„Aj pracujúci prešovského Mäsopriemyslu prijali na počesť Víťazného februára a II. zjazdu KSČ 51 kolektívnych a 40 individuálnych záväzkov. Celopodnikový záväzok je zameraný na prekročenie výroby. Plánovanú produktivitu práce zvýšia o jedno percento,“

hovorila jedna z dobových správ. A potom prišli politické procesy s demokratmi, poprava Milady Horákovej a ďalšie politické vraždy nevinných obetí komunizmu…

Zdroj: (tom) , Foto: archív a TASR