Mučeník alebo zradca. Takto rozporuplne charakterizujú kňaza a prezidenta vojnovej Slovenskej republiky, ktorý bol popravený pred 70 rokmi za kolaboráciu s Hitlerom a smrtonosné židovské transporty. Väčšina historikov sa zhoduje na tom, že Tiso bol veľmi kontroverzná postava našich dejín.

Dr. Jozef Tiso (* 13. október 1887 – † 18. apríl 1947)

Dodnes rôzni extrémisti vo svete oslavujú nacistických zločincov. Na Slovensku je to zasa kontroverzná postava Jozefa Tisa. Najmä prívrženci Kotlebovej ĽSNS a časť katolíckej cirkvi ho uznáva ako záchrancu Slovákov počas druhej svetovej vojny Na druhej strane sa spolu s nemeckými nacistami podieľal na potlačení SNP a vyvražďovaní Židov posielaním transportov do koncentračných táborov  Aký to bol vlastne politik?

Od 7. októbra 1938 do 9. marca 1939 bol predsedom vlády autonómneho Slovenska.  Potom, čo mu Adolf Hitler dal „ponuku“, že ak nevyhlási nezávislosť Slovenska, ponechá ho napospas Maďarom a Poliakom, ktorí si nárokovali slovenské územie, Tiso zvolal slovenský snem. Ten 14. marca 1939 rozhodol o nezávislosti Slovenska pod „ochranou“ nacistického Nemecka. Tiso nastúpil do úradu prezidenta Slovenského štátu  26. októbra 1939 ako najväčšia osobnosť vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

Deportácie Židov

Prvá Slovenská republika zaviedla prísne rasové zákony týkajúce sa Židov (židovský kódex) 9. septembra 1941. Zákon sa vzťahoval na Židov nie na základe ich náboženskej príslušnosti, ale na základe rasového (národnostného) pôvodu. Týkal sa tiež zmiešaných manželstiev a polovičných Židov, čím bol ešte prísnejší ako nacistické Norimberské zákony.

Od Židov, ktorých najskôr štát pozbavil majetku a občianskych práv, sa vyžadovalo, aby nosili žltú šesťcípu hviezdu. Všetci vo veku od 16 – 60 rokov boli povinní nútene pracovať. Neskôr odobril slovenský snem deportácie Židov z územia Slovenska zákonom č. 68/1942, ktorý podpísal prezident Tiso. Za každého vyvezeného Žida platil Slovenský štát Hitlerovmu Nemecku 500 ríšskych mariek, potom nasledovala arizácia židovských majetkov.

Mnoho historikov vyčíta Tisovi, že ako kňaz – prezident súhlasil s deportáciami slovenských Židov do koncentračných táborov, čo neurobili iné nacistami porobené štáty. To vyvolalo rozhorčenie Svätej stolice. Tá okamžite intervenovala a žiadala, aby Slovenský štát k tomuto kroku nepristúpil. Nepomohlo. Začiatkom marca 1942 sa totiž slovenská vláda dohodla s Nemeckom, že začnú deportácie.

Podľa zachovaných spisov Vatikánu sa k tomu odhodlal Vojtech Tuka bez akéhokoľvek nátlaku nemeckej strany. Známe sú vyjadrenia arcibiskupa Domenica Tardiniho:

„Neviem, či sa podarí zastaviť tých šialencov. Sú dvaja: Tuka, ktorý jedná a Tiso – kňaz, ktorý tomu necháva voľný priebeh.“

Neskôr sa v dobovej tlači objavilo aj vyjadrenie samotného prezidenta Jozefa Tisa: 

„Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí  so Židmi. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? Že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom nikoho netreba presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli od nich včas očistili. A urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu.“

V posolstve pápeža Pia XII. z roku 1944 sa okrem iného uvádza: „Krivdy a násilie páchané za jeho prezidentovania zaťažujú jeho dušu kňaza, zneucťujú jeho vlasť, diskreditujú klérus a poškodzujú cirkev doma i v zahraničí.“

Deportácie skončili v októbri 1942. Už sa nedalo ďalej tajiť, že nacisti v koncentračných táboroch Židov jednoducho vyhladzujú. Po potlačení SNP v októbri 1944 však transporty zo Slovenska znovu začali. Súviselo to aj s tým, že nacistické Nemecko sa rozhodlo zbaviť Slovenský štát aj poslednej nezávislosti.

Viacero historikov sa v tomto smere vyjadrilo, že Tukova vláda a Tiso ako prezident sú priamo zodpovední za transportovanie Židov do koncentračných táborov a následnú smrť vyše 60.000 židovských spoluobčanov.

Objavujú sa aj názory, že Tiso jednoducho nemal inú šancu, ak chcel udržať nezávislosť Slovenského štátu. Prisudzuje sa mu záchrana niekoľkých tisícok Židov s rodinami  udeľovaním výnimiek z transportov, aj keď išlo zväčša o osoby potrebné pre hospodárstvo krajiny..

Celkovo bolo zo Slovenska v troch etapách, počnúc marcom 1942 až do októbra 1944,  deportovaných 65.692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 len 348 osôb.

Trest smrti

Prezident Tiso po oslobodení Československa Červenou armádou v apríli 1945 ušiel a skrýval sa v kláštore v bavorskom Altöttingu, potom v rakúskom kláštore v Kremsmünsteri. Tu ho zaistila americká vojenská polícia po predchádzajúcom súhlase mníchovského kardinála Faulhabera. Spojenci ho následne vydali československej vláde.

Súdny proces s Tisom ako zradcom a kolaborantom s Hitlerom sa začal 2. decembra 1946 a rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947 predsedom Národného súdu JUDr. Igorom Daxnerom. Žalobcami boli JUDr. Ľudovít Rigan, JUDr. Juraj Šujan a vojenský prokurátor JUDr. Anton Rašla. Obhajcami boli JUDr. Ernest Žabkay a JUDr. Martin Grečo.

Na súde premietali dokumentárny film z koncentračných táborov. Podľa obhajcu Rašlu bol Tiso ľahostajný, pozeral sa bokom alebo do zeme. Pred súdom neprejavil nijakú kajúcnosť a vystupoval bojovne. Spolu s Tisom bol v tomto procese odsúdený na smrť aj Ferdinand Ďurčanský (v neprítomnosti, pretože stihol ujsť do zahraničia) a Alexander Mach na 30 rokov väzenia (zo zdravotných dôvodov bol rozsudok nad ním vynesený o mesiac neskôr v osobitnom pojednávaní a Mach prejavil ľútosť).

Žiadosť o milosť pre Tisa predložil 15. apríla 1947 slovenský povereník spravodlivosti Ivan Štefánik na Predsedníctvo SNR a to ju bez hlasovania posunulo vláde Klementa Gottwalda. Tá odporučila prezidentovi ČSR  Edvardovi Benešovi zamietnuť túto žiadosť v pomere hlasov 17:6. Za prijatie žiadosti hlasovali ministri Demokratickej strany  a Čs. strany ľudovej Proti boli komunisti, členovia Československej strany národne socialistickej a Československej sociálnej demokracie. Jan Masaryk sa ako nestranícky minister zdržal hlasovania^.

Prezident Beneš následne súhlasil so zamietnutím žiadosti. Jozef Tiso bol popravený obesením 18. apríla 1947. Tajne ho pochovali na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Tiso viackrát počas života odmietal, že by po boku nacistov bojoval proti Rusom. Zdôraznil, že bojuje proti boľševikom a že nevidí rozdiel medzi boľševikom Slovákom a boľševikom Rusom. Symbolizuje to aj jeho vyznamenávanie nemeckých nacistov na banskobystrickom námestí po potlačení SNP v októbri 1944.

Ibaže nacisti s príslušníkmi Hlinkovej gardy počas vojny zavraždili množstvo nevinných Slovákov z radov civilistov, vrátane žien a detí. To nebol boj proti boľševizmu, ale vojnové zločiny, za ktoré niesol politickú zodpovednosť aj vtedajší prezident Slovenského štátu…