V sobotu 28. októbra Česká republika slávi vznik Československa ako štátny sviatok. Politici, inštitúcie a občianske združenia kladú vence a kytice na hrob prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka, udeľujú sa štátne vyznamenania. U nás na Slovensku je to pamätný deň. Pripomeňme si, čo sa vlastne stalo pred 99 rokmi.

Prvá svetová vojna a legionári

 Začiatkom 1. svetovej vojny boli odsunuté národnostné otázky Rakúsko – Uhorska do pozadia. Už pred vojnou bolo v monarchii dusno kvôli tomu, že veľa národov sa chcelo odtrhnúť, medzi nimi aj Česi a Slováci. Cez vojnu bolo založené odbojové hnutie Československa, ktoré sa snažilo o osamostatnenie od Rakúsko – Uhorska.

Hlavnými a najdôležitejšími postavami aktívneho odboja boli Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš. Presadzovali vznik samostatného Československa. K tomu dopomáhali československí legionári. Légiu tvorili dobrovoľní vojaci zo zahraničia, väčšina bola z Ruska, USA a západnej Európy. Ale tvorili ju čiastočne aj Česi a Slováci žijúci v zahraničí, taktiež Srbi a Chorváti.

Na začiatku mali legionári v Rusku krutých veliteľov. Až po príchode generála Václava Platonoviča Trojanova sa pomery zlepšili. Neskôr do československých légií prišli zajatí nemeckí a rakúsko – uhorskí vojaci, ktorí odmietli byť v zajateckých táboroch a dobrovoľne chceli bojovať za Československo. Toto vstupovanie zajatcov do československých oddielov legionárov  sa takmer zautomatizovalo po bitke pri Zborove (1917).

Legionári boli často stavaní do prvej línie. Slovákov bolo v légiách okolo 5.500 a Čechov okolo 100.000. Pôvodne malo československé vojsko vzniknúť v USA z českých a slovenských krajanov. Autorom myšlienky bol Milan Rastislav Štefánik. K tomu ale nedošlo, bol tam len obmedzený výcvik československej légie. Bolo nutné stavať légie zo zajatcov, ale práve to bolo problematické (porušenie predchádzajúceho sľubu, únava z predchádzajúcich bojov).

Január – október 1918

Hneď po Trojkráľovej deklarácii sa začal proces osamostatňovania doma i v zahraničí. Bol to mierový rozhovor našich politikov s Ruskom bez účasti rakúsko – uhorských politikov. Deklarácia obsahovala požiadavky samostatnosti a nebolo v nej ani slovo o Rakúsko -Uhorsku. 8. januára 1918 bolo vyhlásených 14 Wilsonových bodov. Tie hovoria o tom, že rakúsko – uhorské národy by mali dostať autonómiu. Medzi týmito národmi boli aj Česi a Slováci.

T. G. Masarykovi sa v polovici roku 1918 podarilo dosiahnuť uznanie nezávislosti u štátov Dohody. V Paríži vznikla dočasná vláda. Doma sa zatiaľ tvoril Národný výbor, ktorý sa pripravoval na prevzatie moci. V priebehu roku 1918 bol medzinárodne prijatý vo veľa štátoch a československé légie boli uznané za spojeneckú armádu. Československo v skutočnosti vzniklo behom troch dní, od 16. do 19. októbra 1918. Dovtedy sa celkom určite nevedelo, či nejaké veľké zmeny v Európe budú.

Potvrdené to bolo až 20. októbra 1918 depešou z Washingtonu do Paríža. Ale predchádzala tomu Washingtonská deklarácia, ktorú poslal Masaryk 17. októbra Wilsonovi a hovoril v nej o nezávislosti Československa. Wilsona deklarácia dojala. 20. októbra o tretej popoludní sa Beneš dozvedel odpoveď prezidenta USA Wilsona – v Rakúsku mier bude pod podmienkou uznania samostatnosti Československa a Juhoslovanov. Toho dňa Rakúsko – Uhorsko prestalo právne i medzinárodne existovať.

Doma sa 14. októbra začali nepokoje, ktoré sa skončili až 28. októbra, keď Československý výbor vyhlásil nezávislosť a zakázal vývoz potravín do Rakúska a Uhorska.

Čo to prinieslo Slovákom

 Vedúci slovenskí politickí predstavitelia sa k československej štátnosti prihlásili 30. októbra 1918 na zasadnutí Slovenskej národnej rady v Turčianskom Svätom Martine dokumentom Deklarácia slovenského národa, keď o udalostiach v Prahe spred dvoch dní ešte nevedeli.

ČSR znamenala pre Slovákov vybudovanie základných spoločenských, kultúrnych a školských ustanovizní, ktoré im na rozdiel od väčšiny národov Európy chýbali. Vznik Československa znamenal ukončenie hrozby definitívneho zániku národného bytia.

Keďže v dôsledku mnohoročnej tvrdej maďarizácie bolo na Slovensku málo vzdelaných ľudí so slovenským národným povedomím, optimálnym bolo spojenie síl s národnými a politickými predstaviteľmi z českých krajín. K ďalším výhodám patril život v demokracii s rozvíjajúcou sa občianskou spoločnosťou a vznik slovenského školstva.