Banská Bystrica ako osada dostáva svoje prvé privilégiá a tým štatút mesta od Bela IV. už v roku 1255. Banskobystričania dostali právo slobodne si voliť richtára a farára, právo slobodne hľadať kovy po celej Zvolenskej stolici, boli oslobodení od mýta a cieľ a spod právomoci zvolenského župana.

Právo mesta vykonávať popravy mečom

Tým, že Bystrica bola vyňatá spod právomoci župana, nespadalo obyvateľstvo Bystrice pod jeho súdnu právomoc, ale Bystričania si sami súdili všetky spory a zločiny spáchané na území mesta.

Už v roku 1386 sa spomína väzenie v Banskej Bystrici. Z tohto obdobia máme aj doklady o vypovedaní hriešnikov z mesta pre znásilnenie a vraždu. Niektorí mešťania sa vypovedaniu vyhli zaplatením vysokej pokuty alebo hriechu sa zbavili vykonaním pútí do Ríma či Cách.

V štatúte mesta z roku 1390 sa stretávame po prvý raz priamo so zmienkou o práve mesta vykonávať popravy mečom. Za ťažký zločin platí trest smrti sťatím vo vlastnom dome.  Z roku 1400 je aj zmienka o banskobystrickom  katovi Mikulášovi, ktorý musel vykonať dve púťové cesty k hrobu apoštolov do Ríma.

Ďalšia zmienka o práve meča pochádza z roku 1501, kedy po veľkom požiari, ktorí vypukol v Banskej Bystrici zhorelo mestské privilégium a preto mestská rada požiadala kráľa Vladislava II. a znovu potvrdenie mestských výsad. Vladislav II. potvrdil mestu aj výsadné právo, podľa ktorého mohli mešťania v obvode mesta potrestať vinníkov aj mečom. Mesto má právo meča, môže súdiť delikventov, ktorí sa na území mesta dopustili trestného činu, alebo tu boli zadržaní.

Majster kat

Zákon v Banskej Bystrici zastupovala 12 – členná mestská rada, na čele ktorej stál richtár. Richtár zároveň pôsobil pri súdnych procesoch ako najvyšší sudca, ktorý počas procesu držal v rukách meč ako symbol richtárskeho úradu. Vykonávateľom rozsudku bol však “majster” kat, ktorý bol v službách mesta a vykonával nielen telesné tresty ale aj popravy.  Pôvodne bolo katovské remeslo považované za čestné a vážené.

Postupom času okolo 15. storočia sa však začalo považovať za nečisté a hodné opovrhnutia. Kata s odsúdencom sa nesmel nikto dotknúť, preto kati na odlíšenie a na umocnenie strachu väčšinou boli oblečení v červenom. V dôsledku toho, že katovské remeslo bolo považované ľuďmi za nečisté, malo to dôsledok v tom, že aj potomok kata nemohol sa vyučiť čestnému remeslu a preto dochádzalo k dedeniu tohto remesla v rámci jednej rodiny. Takýmito rodinami v stredoslovenskej banskej oblasti boli rodiny Bilyovcov a Freyovcov.

V Banskej Bystrici  v stredoveku býval kat za hradbami v miestach ako dnes ide ulica zo Strieborného námestia smerom na Lazovnú ulicu. Kat tu býval v drevenom dome, ktorý sa spomína ešte roku 1775. Ku koncu 18. storočia mestská rada rozhodla o postavení kamenného domu. Avšak s upadajúcim významom katovského remesla, v dvadsiatich rokoch 19. storočia mestská rada v tomto dome umiestňuje mestskú nemocnicu a z jednopodlažnej budovy sa stáva dvojpodlažná. (Tento prestavaný katov dom stojí dodnes na Striebornom námestí).

Bystrické popravy

Popravy sa v Banskej Bystrici konali až do začiatku 19. storočia na Šibeničnom vrch, v starších dobách aj na námestí pri tržnici. Popravy sa vykonávali väčšinou v dobe konaniu trhu, preto pred mestským domom bola vyvesené nielen trhová zástava, ale aj znak “ius gladii”. Tento znak práva meča z dreva znázorňoval ruku s mečom, ktorá bola umiestnená na drevenej žrdi.

Cesta na Šibeničný vrch viedla pre odsúdenca z mestského väzenia, cez Dolnú ulicu ku kostolu sv. Alžbety, kde sa odsúdenec mohol pomodliť a popri soche sv. Anny na Dolnom námestí ísť následne na popravisko. Mestské väzenie pre ťažkých zločincov sa nachádzalo v budove Pretória – starej radnice, kde bola pravdepodobne v pivnici zároveň aj mučiareň. (dnes tam sídli SNG). Väzenie pre ľahšie delikty sa nachádzalo pod tzv. Petermanovov vežou (dnešná veža  v mestskom hrade nazývaná tiež Barbakan).

Kat v Banskej Bystrici používal pri poprave, veľký obojručný meč. Odsúdenec však nekládol pred katom hlavu na klát ako si to mnohí myslia, ale ho katovi pomocníci prinútili kľaknúť na zem. Kat švihom meča zoťal odsúdenému hlavu. (Musíme podotknúť, že v stredoveku poprava mečom bola jednou z najmilosrdnejších foriem uplatnenia “spravodlivosti”).

Po vykonaní rozsudku kat musel meč očistiť a odovzdať ho zástupcom súdu, ktorí ho uložili v pošve na radnici. Pokiaľ kat nebol dostatočne fundovaný vo svojom remesle, tak mu v prípade, že odsúdenca nepopravil prvým úderom meča hrozilo vyhnanie z mesta. V Banskej Bystrici tak ako v celej vtedajšej strednej Európe kat nielen stínal odsúdencov, ale ich aj vešal, lámal na katovskom kolese, topil v Hrone, či pochovával za živa a následne prebodával ostrým kolom.

Banská Bystrica si vydržiavala kata spolu s ostatnými banskými mestami spoločne, neskôr už mala vlastného mestského kata. Avšak aj tento kat sa zúčastňoval popráv v okolitých mestách ako bolo Brezno, Zvolen, či Krupina, ktoré kata nemali. Tak v roku 1530 žiada mestská rada Brezna radu Banskej Bystrice o vyslanie kata k vôli poprave zbojníka. Vtedy v Banskej Bystrici pôsobil kat Vavrinec. Z roku 1536 máme správu o návrate majstra kata z Banskej Štiavnice.