Miroslava Pastorková Kiseľová: Umelci a mačky majú spoločnú túžbu po slobode

ROZHOVOR
1 /

mirka1

Stretli sme zaujímavého človeka, umelkyňu, ktorá učí deti spevu a zároveň sa stará o mačky. Slovo dalo slovo a urobili sme s ňou rozhovor na túto tému, ktorá na pohľad vyzerá zvláštne.

Mgr. art. Miroslava Pastorková Kiseľová, PhD. je rodená Bystričanka, žije v Radvani. Od šestnástich  rokov študovala operný a koncertný spev na Konzervatóriu v Žiline a po jeho ukončení ďalej na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v triede Mgr. Zlatice Livorovej.

Po ukončení štúdia sa venovala koncertnej činnosti a niekoľko rokov pôsobila ako sólistka Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde stvárnila viacero svojich najväčších postáv mezosopránového odboru – Carmen (Carmen), Rómeo (Capuletovci a Montekovci), Maddaléna (Rigoleto), Rosina (Barbier zo Sevilli), Ramiro (Záhradníčka z lásky), Mercedes (Carmen) a iné.

mirka15

Súčasne pôsobila ako hosť v Štátnej opere v Košiciach a v Slovenskom národnom divadle, s ktorým sa okrem iného zúčastnila aj operného festivalu vo Švajčiarskom Solothurne v úlohe Loli (P.Mascagni – Sedliacka česť) a Ines (G.Verdi – Trubadúr). Koncertne spolupracovala s ŠKO Žilina a Orchestrom Slovenského rozhlasu.

So Štátnou operou v Banskej Bystrici sa opakovane zúčastnila koncertných na turné v Japonsku v úlohe Carmen. V zahraničí ďalej účinkovala vo Švajčiarsku, Maďarsku, Poľsku a v Čechách.

Už počas svojej umeleckej praxe sa venovala pedagogickej činnosti, v ktorej pokračuje aj dnes.  Pôsobila na Katolíckejj univerzite v Ružomberku. Roky učí klasický spev a je zástupkyňou riaditeľa Súkromnej základnej umeleckej školy LAVUTA Alexandra Daška.  Od roku 2015 pôsobí aj ako pedagóg na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici v odbore spev.

mirka2

Prečo ste dali prednosť pedagogickej ceste pred umeleckou dráhou opernej speváčky?

Ja som sa v podstate vždy chcela viac venovať tej pedagogickej činnosti popri speve. V čase, keď som odišla z divadla, som si robila doktorantské štúdium. Vtedy sa to veľmi nedalo skĺbiť s opernou činnosťou, navyše som už robila zástupkyňu riaditeľa SZUŠ Lavuta. Rozhodla som sa zanechať aktívne spievanie, hoci ma ľudia stále mohli vidieť a počuť spievať na niektorých akciách. Vyvinulo sa to tak, že mentálne pri tých všetkých aktivitách, ktoré mám, by bol problém vrátiť sa do divadla.

 Napĺňa Vás teda učenie detí spevu?

Áno je to tak. Svojím spôsobom aj preto, že slovenská opera v poslednej dobe prežíva akýsi útlm. Už ako interpretka v divadle som pociťovala, že nám chýba mladé publikum, v ktorom vidíte viac päťdesiatnikov a vyššie. Keď sa to tak vezme, tak nám v podstate „vymiera“ publikum. Tým, že pôsobím v základnom umeleckom školstve a na konzervatóriu presne vidím, ako tí mladí ľudia strácajú záujem o klasický spev. Hlásia sa na iné odbory a až postupne ich môžeme nasmerovať na spev. Ešte v časoch prvých Superstar to bolo tak, že kopec detí chcelo spievať moderné populárne piesne. Prevychovať ich na klasický spev však bol problém, aj teraz sa pri náboroch  hlási veľmi málo detí na tento odbor.

Prečo je to tak?

 Stráca sa zázemie už v rodinách. Aby sa niekde doma počúvala opera, to sú podľa mňa iba veľké výnimky. Napokon je to aj okresávanie osnov hudobnej výchovy na základných školách. Vďaka tomu, že som prakticky prešla všetky stupne umeleckého školstva, rozšírili sa mi obzory a presne vidím, ako to vlastne s tým klasickým spevom u nás je. Na druhej strane nie je ani toľko príležitostí, ako sa s operným spevom uplatniť v praktickom živote. To je problém viacerých škôl, o ktorom sa všeobecne hovorí na Slovensku. My ako pedagógovia  z týchto dôvodov stojíme pred problémom sťaženého výberu talentov.

mirka8

 Nie je problém aj v samotných školách?

 Keď som ja bola študentkou, tak sa nás na tri slovenské konzervatóriá hlásilo v odbore klasický spev kvantum a prijali nás len zopár, takže to bolo aj o kvalite. Dnes, keď je konzervatórií veľa, prijmú každého. Malo by platiť, že keď chcem študovať hudbu alebo spev, tak si nevyberám školu, ale pedagóga, ktorý ma niečo naučí. My sme v podstate remeselníci, ktorí odovzdávame študentom svoju zručnosť. Rodičia to však nemajú odkiaľ vedieť. Dieťa chce ísť na konzervatórium, tak ho prihlásim na to najbližšie, takže talenty sa rozlezú po celom Slovensku, ale nie každá škola im poskytne to najlepšie vzdelanie.

 A čo ponúkate mladým talentom Vy v Lavute?

Poskytujeme umelecké vzdelanie deťom na úrovni základnej školy. My ešte nepripravujeme profesionálov. Tu mi však nevadí, keď je takýchto ZUŠiek viac, pretože do nich by nemali chodiť len tie talentované deti, ktoré raz pôjdu na konzervatórium. V dôsledku oklieštenia hudobnej výchovy na ZŠ  učitelia nemajú čas hudobne sa venovať svojim žiakom, prechádzať s nimi klasickú hudbu, takže ZUŠ by to mala suplovať na odbornej úrovni.

 Naša základná úloha by mala byť výchova hudobne vzdelaného publika, teda ľudí, ktorí nepočúvajú iba komerčnú konzumnú hudbu v aute alebo z prehrávača, ale porozumejú estetike hudby a dokážu si vybrať naozaj kvalitnú muziku, zábavnú či klasickú.

Dá sa to dosiahnuť?

Cez deti. My sa napríklad snažíme o to, aby naši žiaci mali pravidelné koncerty a navzájom sa počúvali. Chceme, aby sa toho zúčastňovali aj rodičia jednak preto, aby sa naučili počúvať hudbu a potom aj správne chovať na koncertoch, čo je tiež jeden z fenoménov našej doby. Samozrejme sa chceme aj zviditeľniť v rámci mesta, v ktorom pôsobíme, chceme obohatiť kultúrny život v Banskej Bystrici. To naše deti motivuje lebo vidia, že to má nejaký zmysel, keď im niekto zatlieska a ocení tak ich  predvedený výkon. To platí aj pre rodičov, ktorí sú zasa hrdí na to, čo ich dieťa dokáže.

Obráťme trochu list. Vaším veľkým koníčkom sú zvieratá, konkrétne opustené mačky, ktorým sa venujete. Ako to súvisí s hudbou či spevom?

 Na na pohľad to asi nesúvisí (smiech). Pôvodne som vôbec nechcela ísť študovať hudbu, ale veterinu. To bol môj sen od dieťaťa, ale môj otec s tým nesúhlasil. Na gymnáziu ma presvedčili, že by bola veľká škoda, keby som svoj hlasový a spevácky talent nevyužila a nešla na konzervatórium. Tak som poslúchla a z druhého ročníka som išla na Konzervatórium v Žilina a ďalej na VŠMU v Bratislave do triedy Mgr. Zlatice Livorovej. Ale to „vaše“ vás v živote raz dobehne a stalo sa.

A ako ste sa dostali k mačkám?

Začalo to nevinne. Môj manžel chcel mačku, tak sme si boli v chovateľskej stanici kúpiť kocúrika – Donského Sphynxa, čo je bezsrstá mačka. Skončilo to tak, že ich máme teraz doma štyri. Medzitým, keď sa tak o ne staráte, získate iný pohľad na zviera, že niečo aj cíti a nie je to vec, čo chvalabohu bolo aj u nás na Slovensku uznané zákonom.

Ja som sa tak nenápadne prepracovala k tomu, že som začala pomáhať združeniam starajúcim sa o opustené zvieratá na ulici. Spočiatku to bola pomoc s ich prevozom. Pomáhala som Karanténnej stanici v Novej Bani, kde som paradoxne pracovala so psami, ale keďže nemám na to doma v byte vytvorené podmienky na starostlivosť o ne a som pracovne vyťažená, postupne som prešla na mačky.

Kedy ste začali s dočasnou starostlivosťou o mačky?

Rozbehlo sa to pred piatimi rokmi, keď som reagovala na výzvu banskobystrického združenia na Facebooku, ktoré hľadalo dočasnú starostlivosť o kocúrikov, ktorých som sa ujala. No a stal sa z toho taký pomyselný vlak, do ktorého som naskočila a už sa nedá z neho vyskočiť, čo ani nechcem.

 V súčasnosti mám vlastný depozit, bežne je to 8 – 9 mačiek v dočasnej starostlivosti. Občianske združenie uhrádza veterinárnu starostlivosť, niekedy vie pomôcť s krmivom, ale to si vieme aj s podstieľkou a vybavením zabezpečiť aj my. Často pomáhame pri kastračných akciách, ja napríklad fotím mačky. Nafotila som už dva kalendáre pre OZ Mačky SOS z Bratislavy. Väčšinou investujeme do toho vlastné peniaze.

mirka6

 S kým spolupracujete?

 S rôznymi občianskymi združeniami. Musím ale povedať, že sa mi nepáči akési sektovanie medzi niektorými združeniami. Mala som taký prípad, že som našla mačku na ulici a pýtala som sa jedného OZ, či si ju môžem zobrať do dočasnej starostlivosti. Odpoveď bola, že to mačiatko nepatri pod región, ktorému sa primárne konkrétne OZ venovalo.

Pravdou však je aj to, že Občianske združenia venujúce sa záchrane pouličných mačiek to majú v súčasnosti veľmi ťažké. Z pozície dobrovoľníkov suplujú povinnosť mesta  a štátu v oblasti pomoci pouličným zvieratám. Častokrát majú len malú pomoc a podporu z ich strany. Bojujú s financiami, s obmedzenými priestormi, s neuvedomelou verejnosťou  a neustálym tlakom zo strany ľudí, ktorí zvieratá nahlasujú, no nič viac pre ne nie sú ochotní urobiť. Je to zúfalá situácia.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí chcú finančne podporiť nejaké OZ?

 Skôr než pošlete niekomu peniaze, treba si overovať, či to ktoré občianske združenie poskytuje zvieratám potrebnú veterinárnu starostlivosť, koľko majú  zvierat, či sa umiestňujú, obmieňajú, sledovať i ďalšie veci. Často sme závislí od veterinárov, ale nie všetci sú rovnako kvalitní. Ale napokon aj my sme len ľudia, nedokážeme vždy urobiť všetko pre záchranu zvierat.

 Ako riešite konkrétne prípady zatúlaných mačiek?

 Aj tu v okolí našej školy a vedľajšej škôlky je veľa túlavých mačiek, takže to musíme riešiť. Už som brala odtiaľto mačku so štyrmi mladými. Ľudia sú málo informovaní o výskyte týchto zvierat a ich živote. Často sme svedkami vyvolávania paniky z toho, že mačky ohrozujú deti, špinia do pieskoviska a prenášajú choroby. Chýba osveta.

Ľudia sa pýtajú, prečo si kupovať zviera s papierom (preukazom pôvodu). Nechápu, že nie papier má tú cenu, ale to , čo sme investovali do zvieraťa. Mala som aj chovnú stanicu, preto viem, že čiastočne sa nám peniaze vrátia pri predaji mačiatka, aby sme sa mohli postarať o ďalšie.

Predané zvieratá sú pod prvotriednou a pravidelnou veterinárnou kontrolou, majú povinné testy, sú socializované a získali hygienické návyky, nemajú povahové defekty. Chovateľstvo nie je ziskové, je to skôr drahé hobby. Zisk majú iba množitelia zvierat.

 Vráťme sa ešte ku vzťahu umelec a mačka…

 Aha, no predsa len tu vidím jedno prepojenie, ktoré som si predtým nevšímala. Postupne som zistila, že muzikanti aj operní speváci z nejakého zvláštneho dôvodu extrémne inklinujú k mačkám. Čo mám kolegov na konzervatóriu, tak oni všetci majú doma mačky. Dokonca aj priatelia profesionáli zo SND.

 Neviem čím to je, ale našla som taký lajtmotív, že základnou povahovou črtou mačky je túžba po slobode, ktorú majú aj umelci. Umelci tvorivo pracujú a nemajú radi nejakého pána nad sebou, ktorý im stále čosi prikazuje a obmedzuje ich. A niečo podobné je u mačiek, ktoré na rozdiel od psov nemajú svojho pána, sú prítulné, ale nemôžete im niečo prikazovať.

 Napokon aj u detí umenie rozvíja empatiu, citové vnímanie sveta a nielen jeho materiálnej stránky, ovplyvňuje to ich duchovno. Aj preto sa umelci potom angažujú pri ochrane zvierat, čo je i môj prípad.

mirka7

Ďakujeme za rozhovor.

Autor: (tom), Foto: ilustračné