Do redakcie sme dostali mail od nášho čitateľa Jozefa z Rudlovej – Sásovej aj s fotografiami sokola myšiara, ktorý si zvykol priletieť na balkón ich bytu na Karpatskej a pobudnúť v kvetináči s kvetmi.

„Priletí vždy z bytovky oproti, kde má partnera či partnerku, asi tam hniezdia. Snažíme sa ho nerušiť, pozerá na nás, ale neodletí hneď. Zapáčila sa mu asi rašelina s našimi kvetmi, kde si lebedí,“

napísal nám Jozef.

Vidieť dravých vtákov na najväčšom banskobystrickom sídlisku nie je až také neobvyklé. Zvykli si na ľudí, nájdu tu dostatok potravy, nemajú prirodzených nepriateľov.

Sokol myšiar

Nazýva sa aj pustovka, či pustovka obyčajná, niekedy poštolka, v dávnej slovenčine aj postolka, pastovka, lat. Falco tinnunculus) je dravec z čeľade sokolovitých. Spolu s myšiakom lesným patria k najrozšírenejším dravcom v strednej Európe.

Hniezdi takmer na celom Slovensku od nížin až do 2 300 m n. m. Často obýva mestské obydlia a je známy svojim typickým trepotavým letom.

Poznávacie znaky

Rozpätie krídel má  75 cm. Samec  váži 160 – 220 g, samica 200 – 250 g Na perí sokola myšiara je možné pozorovať výrazný pohlavný dimorfizmus (samček vyzerá inak ako samička).

Najvýraznejší rozdiel medzi samčekom a samičkou je v sfarbení hlavy. Samček má svetlosivé operenie hlavy, kým samičky hnedé. Samci majú okrem toho na hrdzavom chrbte malé čierne kosoštvorcové škvrny, na každom pierku jednu. Chvost a koreň chvosta sú tiež svetlosivé. Na konci chvosta je čierny pruh s bielou obrubou. Spodná časť je krémovo svetlá a veľmi jemne hnedo fľakatá alebo pruhovaná. Brucho a spodná časť krídel je skoro biela.

Dospelá samička má tmavohnedé sfarbenie na chrbte. Na rozdiel od samčeka je hnedá aj predná strana a je pokrytá priečnymi pásmi s výrazným pruhom. Aj spodná strana je tmavšia ako u samčeka a viac fľakatá.

Mladé sokoly sa perím podobajú skôr na samičku. Ich krídla sú však okrúhlejšie a kratšie ako u dospelých jedincov. Okrem toho majú na okrajoch bielu obrubu. U oboch pohlaví je chvost zaoblený, pretože vonkajšie perá sú kratšie ako stredové. Nohy sú sýto žlté, pazúry čierne.

Potrava a lov

Živí sa hlavne myšami a hrabošmi, občas menšími druhmi vtákov a v lete aj veľkým hmyzom a žabami Občas sa jeho korisťou stávajú taktiež netopiere a dokonca aj dážďovníky tmavé.

Bolo dokázané, že sokol myšiar vidí ultrafialové žiarenie. Vďaka tomu vie rozoznať močové stopy okolo nôr hlodavcov, pretože od moču sa toto žiarenie silne odráža. Hraboše, myši a iné hlodavce si označujú cestičky močom a fekáliami, takže sokoly myšiare môžu počas letu monitorovať veľkú plochu biotopu.

Sokol myšiar loví na otvorených priestranstvách. Korisť hľadá pri tzv. trepotavom lete (pri ktorom vyvíja krídlami rovnakú rýchlosť, akou proti nemu fúka vietor, takže stojí na mieste vo vzduchu) asi 10 – 20 metrov nad zemou. Keď zahliadne korisť, prudko sa za ňou spustí k zemi so stiahnutými krídlami.

Sokoly môžu okrem toho používať aj tzv. sit and wait techniku lovu, kedy sledujú korisť z vyvýšených miest (napr. stĺpov vysokého napätia alebo striech budov) a vo vhodný okamih zaútočia rýchlym spustením sa k zemi.

Rozmnožovanie

Tak ako ostatné sokoly, ani myšiare si hniezdo nestavajú. Využívajú staré hniezda po väčších vtákoch, výklenky v stenách vysokých budov a kostolných veží. Stáva sa aj, že zahniezdia na balkóne panelákového bytu.

Do hniezda samica znesie 4 – 6 vajíčok. Sedí na nich 28 – 30 dní. Po vyliahnutí samica mláďatá ešte 8 dní zahrieva, počas ďalších ôsmich dní ich zahrievať postupne prestáva. Vo veku 30 dní mláďatá opúšťajú hniezdo, rodičia ich ale ešte nejaký čas prikrmujú.