Miro Toman: Akosi nám zhrubla politika i politici

Blog
8 /

Neviem ako Vám, ale mne sa v poslednom čase zdá, že politika na celoštátnej, regionálnej i komunálnej úrovni sa uberá akýmsi čudným smerom. Akoby zhrubla a s ňou aj niektorí politici.

 Môj priateľ Ľubo Motyčka je autorom jedného z viacerých trefných aforizmov, ktorý znie: „Ľudí nerozdeľujú názory, ale neochota tolerovať názory druhých.“

Kdesi tu začína to „hrubnutie“ politiky a politikov, ktoré sa prejavuje niekedy skryte, ale čoraz častejšie vypláva na povrch. Všimnite si tú mieru pohŕdania politickým súperom v televíznych diskusiách, keď proti sebe sedí opozičný a koaličný politik. Zvyčajne sa z toho veľa užitočného nedozviete, pretože miesto vecnej diskusie s argumentmi a protiargumentmi sme svedkami vzájomných útokov a osočovania, čomu zodpovedá aj hrubé výrazivo, kauzami sa to len tak hemží.

Priznám sa, že zvyčajne už  nemám chuť a nervy sa na to pozerať a počúvať tie hádky, pretože mi to vlastne nič nedá a iba ma utvrdí v tom, že proti sebe stoja dva nezmieriteľné tábory. To pokračuje aj v médiách či na sociálnych sieťach a nečudo, že miesto vtipov o politikoch väčšina ľudí na nich nadáva podľa toho, ktoré politické tričká sú im bližšie.

Aký je dnes problém kopnúť si do prezidenta, premiéra, poslanca, župana či primátora? Najmä keď sa anonymný „diskutér“ skryje za neexistujúci profil na internete. Mám s tým bohaté skúsenosti  aj na našom portáli, keď musíme stopnúť mnohé anonymné príspevky urážajúce nielen verejných činiteľov, ale obecne ľudí s opačným názorom.

Čo znamená napríklad inzerát alternatívneho politického klubu v mestskom zastupiteľstve skrývajúceho sa za svoju údajnú nezávislosť, v ktorom títo poslanci vyhlásia, že ich treba voliť ako „konštruktívnu opozíciu“, aby bolo MsZ „vyslobodené spod zhubného vplyvu politických strán“? Je to obyčajná floskula nielen z politologického hľadiska, ale obzvlášť aj preto, že jedna poslankyňa z tohto klubu už vstúpila do novej politickej strany. Inak sa tomu hovorí aj pokrytectvo.

Alebo keď na regionálnej úrovni nemôžu poslanci ani sto dní od volieb normálne pracovať v odborných komisiách, lebo nové vedenie kraja má „iné priority“ a pokiaľ to nepochopí poslanecká väčšina, tak nebudú nielen komisie, ale ani zástupcovia župana. Miesto štandardnej politiky sa používajú zákulisné hry s vytváraním paralelných štruktúr, pričom hrozí, že dôjde k rozdeleniu zastupiteľstva a miesto širokej podpory župana tu niekto dokope väčšinu poslancov do opozície. Tomu sa hovorí aj politikárčenie.

Na celoštátnej úrovni okrem politických súbojov medzi opozíciou a koalíciou pokračuje hon na premiéra a jeho stranu nielen z tábora nezmieriteľných opozičných politikov, ale aj niektorých médií v štýle „lebo Fico“. Tá snaha manipulovať s verejnou mienkou v prospech či neprospech konkrétneho politika alebo strany je zjavná. Ešteže naši západní susedia sú po posledných voľbách na tom ešte horšie.

Zdá sa, akoby politici nesedeli oproti sebe za diskusným stolom a rozprávali sa k veci,  ale radšej kopú medzi sebou hlbokú priekopu a na jej opačných stranách stavajú barikády. Miesto názorového stretu je tu politický „vojnový“ konflikt kto z koho. Až sa človek pýta, kto bude riešiť problémy občanov? Neviem, ako sa dá v tejto situácii konštruktívne pracovať, ale pokiaľ to táto vláda dokáže, tak klobúk dolu.

Poviem to veľmi otvorene a pragmaticky. Nedelím politikov na dobrých a zlých, nikto predsa nie je dokonalý, skôr na sympatickejších a menej sympatických. V našom meste si vážim primátora a väčšinu poslancov v mestskom zastupiteľstvo za to, čo urobili a stále robia pre Banskú Bystricu a Bystričanov za posledné tri roky aj napriek ohováračským kampaniam, ako tomu bolo naposledy pri autobusovej stanici.

Nie som priateľom „nepolitickej politiky“, ktorú v našom meste (a skúšajú to aj na krajskej úrovni) presadzujú bývalí občianski aktivisti. Vstupom do politiky zotreli krehkú hranicu medzi tretím (mimovládnym) sektorom a vládnym sektorom, ktorý je na celoštátnej úrovni vyhradený politickým stranám. Väčšinový volebný systém umožňuje dostávať sa do regionálnych a komunálnych parlamentov aj nestraníkom, čo je OK, ibaže prečo sa títo potom  tvária ako nezávislí, keď konajú ako strana? Osobne radšej volím osobnosti s politickým krytím, ktorých kontrolujú občania i vlastné strany. Sú pre mňa čitateľní a vypočítateľné je aj ich konanie.

Vážim si bystrického župana za to, že so širokou občianskou a politickou podporou dokázal poraziť vo voľbách svojho kontroverzného predchodcu a do kraja sa tak vniesol nový demokratický duch. Stále verím, že so svojimi nateraz menšinovými poslancami dokáže bez akýchkoľvek bočných úmyslov nájsť štandardnú politickú reč s väčšinovým koaličným klubom a začnú plniť spoločný volebný program pre náš kraj. Dúfam, že to bude platiť už po zastupiteľstve prvého marca, kedy by sa po vzájomnej dohode mali odstrániť  všetky sporné veci  a kraj môže konečne začať normálne fungovať.

Vážim si aj slovenského premiéra a ďalších koaličných politikov za to, že napriek tvrdej opozičnej vojne dokážu držať Slovensko vysoko v rámci EÚ aj za cenu klesajúcich preferencií. Pri všetkej úcte k osobnostiam v radoch opozičných strán vidím veľa tvárí s ostrými jazykmi, ale takmer žiadneho štátnika.  O prezidentovi radšej pomlčím.

A to hovorím ako bývalý pravicový politik z čias Demokratickej strany, súc smutný z toho, že slovenská pravica za posledné roky po Dzurindovi hlboko klesla. Neustále sa štiepi a jej politici menia svoje politické tričká pomaly častejšie, ako spodnú bielizeň. V tom sú mi omnoho sympatickejší sociálni demokrati.

Tak a je to. Možno som niekoho týmto blogom prekvapil alebo naštval, ale potreboval som to zo seba dostať, aby bolo jasno, čo si otvorene myslím o politikoch a politike, keď o nich občas aj píšem. Napokon v novembri nás čakajú komunálne voľby a kampaň už začala…

Autor: Miro Toman, Foto: ilustračná

Miro Toman

Miro Toman