Ľubomír Motyčka: Spytovanie svedomia – 21. august a súčasnosť

Blog
16 /

Bol to pre mňa strašný šok. Pred obchodmi stáli dlhé rady ľudí, každý mal zapnuté rádio a s napätím počúval, ako vojská Varšavskej zmluvy obsadzujú Československo.

Predchádzalo tomu obrovské nadšenie, nárast aktivity občanov, nádej na lepší život. Z väzníc sa dostala väčšina politických väzňov, nahlas sa hovorilo o zločinoch stalinizmu. Mnohí ľudia mali ešte v pamäti hrôzy vojny. A tu zrazu tanky. Niečo ako blesková vojna nemeckých fašistov na začiatku 2. svetovej vojny.

Chvíľu sme vydržali. Ilegálne vysielal rozhlas, zvlášť hrdinsky za zachoval ten bystrický, chvíľu sme robili letáky a pod tlakom na pokoj, že dohoda sa nájde, sme sa postupne dostali do stavu čakania. Ešte prišlo veľké vzopätie, keď sa upálil Palach a keď naši hokejisti porazili sovietov. Námestie v Banskej Bystrici sa ešte naplnilo na prasknutie v čase osláv SNP v roku 1969, aby privítalo Dubčeka a vtedajšieho prezidenta Ludvíka Svobodu.

Mohli sme urobiť viac? Americký prezident v tom čase odišiel hrať golf alebo tenis A len medzi dverami povedal, aby kancelária poslala protest. Sféry vplyvu boli dané, nikto si nechcel páliť prsty kvôli nejakému Československu. Západu to dokonca vyhovovalo. Šok z okupácie bol obrovský. Taký, že ho odsúdili aj komunistické strany Talianska, či Francúzska. A aj tak začali upadať. Komunizmus sa stal nedôveryhodný. A takí nemeckí sociálni demokrati ideologicky úplne vyškrtli marxizmus zo svojho hodnotového systému.

U nás nastúpila normalizácia. Spojená s previerkami. Bolo treba sypať si popol na hlavu, legitimizovať okupáciu. A to si už, po robení letákov v auguste, pamätám, ako niečo absurdné a ponižujúce. Ešte sme si nahovárali, že to nič, v jednom bode navonok ustúpime. Lenže prišiel bod druhý, tretí. Až si človek nakoniec uvedomil, že ho majú presne tam, kde chceli.

Niektorí postupne dvíhali hlavy, iní sa naučili len a len uhýbať. Dostali sa k lukratívnym rekreáciám, dokonca aj v kapitalistickej cudzine, mali lepšie a väčšie byty, kontakty v obchodoch, učili sa hrabať pre seba. A to bol, o čom sme ešte ani netušili, nemorálny základ budúcej elity po roku 1989.

Rok 1968 sa niesol s nami. Ešte raz, počas generálneho štrajku v roku 1989, sa námestie naplnilo tak, ako keď tam pred rokmi prišiel Dubček. Ale inak, boli nadšenci, boli i tí, ktorí neustúpili ani o krok a znášali za to dôsledky, ale akoby zrazu vyhrávali tí, ktorí zacítili šancu.

Počul som dokonca aj vetu. „Aj ty by si kradol, keby si mohol.“ Slová ako morálka a česť sa vytratili z našich slovníkov. Ostali sme zlomení po auguste 1968? Príliš sme si zvykli, že aj tak nič nezmeníme, že sa len musíme podriadiť šíriacemu sa zlu?

Svet sa v každom prípade stal zložitejší. A prišli i dobré veci. Taká občianska aktivita, ako je v súčasnosti, nikdy nebola. Postupne sa ľudia naučili hrdo nosiť svoje kroje, stáť si za svojim slovom, čestne zápasiť o prežitie. Ale, ešte stále to nie je ono. V chudobnejších regiónoch majú robotníci neraz pocit, že sú novodobí otroci v rukách pyšných zamestnávateľov. Morálka stále nie je súčasťou našich sŕdc a nášho svedomia.

Zložitý svet prináša zložité otázky a k nim aj jednoduché, ľahko zrozumiteľné, pivné, odpovede. Cynickí vodcovia jednoduchosti a nenávisti, opäť manipulujú s ľuďmi. A čo my? Ustúpime ako v roku 1968? Necháme sa znormalizovať? Krôčik po krôčiku uveríme zlu?

Potrebujeme pravdu a morálku. Potrebujeme zo spoločnosti postupne odstraňovať nahromadenú špinu. Krok za krokom. Tak, aby sa u nás zase raz neusadilo zlo, ale aby sme ho vyhnali. Zo spoločnosti i z našich sŕdc.

 

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: archív autora

Miro Toman

Miro Toman