Ľubomír Motyčka: Ako ďalej? Nebáť sa a skúšať

Blog
0 /

Za Máriou Mariankovou sme sa vybrali traja. Emília Kodríková, Rastislav Kubányi, obaja z oddelenia regionálneho rozvoja VÚC Banská Bystrica a moja maličkosť. Pani Marianková je majiteľkou penziónu Zelený dom v Kováčovej a majiteľkou troch, či štyroch hektárov pôdy v Zaježovej.

K svojim aktivitám chce teraz pridať ešte aj hospodárenie na pôde. Ibaže, malý penzión ju neuživí, v Kováčovej sa dostala do mlyna znižovania cien za ubytovanie a turistov je málo. Nestačí ani bistro v rámci penziónu. Momentálne nemá ani kuchára.

A tých pár hektárov pôdy, to je tak dobré na robotu, nie na zárobok. Nevraviac o tom, že nestačí dorobiť a dopestovať, treba predať. A tak hľadá novú cestu. I v ochote poradiť sa ako na to.

Izby si pýtajú rekonštrukciu. Ako však dosiahnuť, aby sa potom zaplnili hosťami, ktorých nebude musieť lákať len nízkymi cenami? Musí ponúknuť napríklad program. Ukázať, čo všetko sa dá v okolí robiť, čo všetko tu možno využiť.

Má veľmi dobrý nápad. Záhradu zariadiť ako maličké minizoo lákavé pre rodiny s deťmi. Králiky, sliepočky, jedna či dve kozičky… No, to by mohlo zabrať. Je tam dosť miesta i na odkladanie bicyklov. A keď bude veľmi dobrá kuchyňa s nápaditými jedlami, hneď tu bude ďalšie lákadlo.

V Zaježovej chce založiť väčší chov kôz. Už má aj odberateľa na mlieko. No a Zaježová, to je ďalší možný motor do penziónu. Keď sa spojí s ďalšími, niekedy aj  smutnými a  zatrpknutými roľníkmi z tejto dediny, možno práve penzión bude ideálne odbytové stredisko na domáce produkty.

Treba sa popozerať okolo seba. A využiť existujúce akčné skupiny v rámci verejno – súkromného partnerstva. Pani Kodríková hovorila o ľuďoch, s ktorými sa môže rozbehnúť dopredu. A nielen o tom, ako si pomôže pani  Marianková, ale aj o tom, ako pomôže ona druhým.

To je totiž ťažké umenie súčasnosti. Mnohí ľudia nechcú spolupracovať. A pritiahnuť k spolupráci ich môžu len pozitívne príklady. Zistenie, že malí sa navzájom potrebujú, je nesmierne dôležité. Tak, aby ich „nezožrali“ veľkí a silní.

Pani Marianková už veľa vie a veľa si aj preštudovala. Napríklad i o tom, že po domácky varený lekvár možno predávať aj v rámci penziónu. Lebo, normy, zákony a predpisy sú niekedy neobyčajne zamotané či zložité.

V každom prípade môže byť penzión plný domácich produktov. A to je cesta k tomu, aby nemusela konkurovať veľmi nízkou cenou, aby bola zaujímavá službami a kvalitou. A myslím si, že už sme toho vymenovali dosť.

Prečo o tom píšem? Lebo, aj toto je drobná práca VÚC, aj toto je práca poslanca. Hovoriť s ľuďmi, ktorí sa vždy znovu a znovu pokúšajú postaviť na nohy. A v rámci možností im pomôcť.

Teraz napríklad pri presviedčaní ľudí v Zaježovej, aby mali chuť na spoluprácu. Veď nič neriskujú, môžu len získať.

Pôjdeme s ňou teda aj do Zaježovej. Nemusíme robiť veľké veci. Hlavne, aby sme pomohli a ukázali, že sa dá ísť dopredu. Iste, bolí to, je to ťažké. Lenže, prečo má byť niečo ľahké.

Tak, už na VÚC začíname robiť. Nové vedenie sa rozbieha len pomaly a váhavo, aspoň navonok,  ja po troche strácam trpezlivosť. A tak sa ako poslanec možno trochu predčasne angažujem. Jednoznačne som presvedčený, že tak to má byť. Chybou by skôr bolo stále čakať.

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Miro Toman

Miro Toman