Ľubomír Motyčka: August 1968 so zmätkom v duši

Blog
2 /

Moja prvá spomienka na 21. august ´68 sa týka dlhých radov v obchodoch. „ Bude vojna“, kričali mnohí ľudia a postavili sa do radu na múku. Mama plakala, keď som vyhlásil, že v neslobode ja už žiť nebudem, že idem preč. Ostal som. Lebo tu je moja vlasť, tu som doma.

Zobral som fotoaparát, porobil pár fotiek a ako mladý, socializmu s ľudskou tvárou oddaný zväzák som si našiel cestu do malej zasadačky Zväzu mládeže. Bolo to pri obchodnom dome PRIOR, dnes je tam zasadačka strany SMER – SD.

Pomáhal som robiť letáky, vymýšľal heslá: „Lenin zobuď sa, Brežnev sa zbláznil, Vítame priateľov zo Zväzu sovietskych fašistických republík“ a podobne. Rozpŕchli sme sa pred namiereným guľometom. A ďalej sme s úctou a nádejou počúvali bystrický rozhlas.

Pôsobil celoplošne a najdlhšie. Desiatky ľudí na tom pracovalo. A desiatky ľudí to potom pocítili. Peter Šperka, šéf Hlasu Dubčekovej mládeže spoznal aj spánok pod mostom, viacerí kolegovia z rozhlasu sa vytratili z môjho života, viacerí ostali, no zatrpknutí a nedôverčiví. Iste, čas mnohé ľady lámal, za Gorbačova sa už dala zdvihnúť hlava, ale aj tak. Životy ostali poznačené.

My najmladší sme sa akosi vyšmykli z centra normalizácie. Kde kto študoval, išiel inde, ja som bol na vojne. Keď veliteľ zvolal pred nastúpenou jednotkou: „Milujte Sovietsky zväz“, ako jeden muž sme odpovedali: Vykonáme súdruh plukovník.“ To bol na vojne rozhodujúci okamih normalizácie.

Vždy je zle, ak sa ľudia musia obávať o budúcnosť svojich detí. A tak to bolo. Kam pôjde do školy dieťa poznačeného rodiča? A keby tak ešte vyhralo Biľakovo krídlo, zažili by sme aj opakovanie procesov z čias stalinizmu.

Dobre, asi inak nemohlo byť. Svet sa na nás vykašľal, uspokojil sa s papierovými protestmi. Sféry vplyvu boli jasne určené v rámci povojnového usporiadania. A veľa rokov prešlo, kým som sa nahlas odvážil vysloviť myšlienku, že zmena nastane len potom, keď sa to začne meniť v Moskve. Ale, ani za Gorbačova sa veľa nedialo. Teda, u nás. Na ideologickom oddelení Komunistickej strany v B. Bystrici som sa ešte v októbri 1989 dozvedel, že teória zostreného triedneho boja od súdruha Stalina nie je prekonaná.

No a potom to prišlo. Demokracia. Nadšenie, ale aj zlo, chamtivosť i čestnosť. Všetko sa prelínalo v jednom chaose.

Od augusta 1968 prešlo 50 rokov. Dnes tu máme reklamnú kampaň príznačne nazvanú Nerozumieme. Je naozaj nezrozumiteľná. Rád by som sa dozvedel, koľko ide na ňu peňazí, kto to platí a kto na tom zarába.

Dnes tu máme nezmyselné prelínanie času. Obranu Rusov, nenávisť k Američanom. Primitívny antikomunizmus s oceňovaním minulosti. Všetko sa to splieta do nezrozumiteľného pivného tárania. Akoby išlo o jednu udalosť. Asi sa robí zle propaganda hrdinstva tých, ktorí sa v auguste 1968 postavili proti ultraľavému zlu. Je fakt, že dnešná americká politika je veľmi ťažko čitateľná. Máme tu nedôveryhodného Sorosa a šialenca Trumpa. Ozaj, koľko ciel a sankcií dnes zase na niekoho uvalil?

Ako tomu má rozumieť bežný občan? A mladý človek? V škole sa veľa nedozvie, z médií tiež nie. Len ak od starých rodičov. A tí sa neraz hanbia, lebo sa nevedia vysporiadať vo svojom svedomí s tým, ako rýchlo sa dali znormalizovať. A museli sa dať. Bolo treba žiť.

Je v tom zmätok. Na začiatku tohto roka som zažil v mestskom zastupiteľstve malú porážku. Chcel som pre časť rozhlasákov a Petra Šperku, šéfa Hlasu Dubčekovej mládeže, cenu mesta. Kultúrna komisia to zamietla. S tým, že o rok. Teda, keď už téma stratí na aktuálnosti.

Na obranu tohto rozhodnutia vystúpil aj poslanec Vladimír Pirošík. Upokojoval ma s tým, že veď ani Záhrada nedostane Cenu mesta. Takéto spojenie minulosti a života desiatok ľudí s aktuálnou prítomnosťou mi vyrazilo dych. Ak takto vníma plynutie času a ľudské osudy vzdelaný človek, čo môžeme čakať od tých, ktorí naozaj dokopy nič nevedia.

Autor: Ľubomír Motyčka , Foto: autor a archív SRO

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka