Ľubomír Motyčka: August 1968 očami osemnásťročného – foto

Blog
2 /

Napriek príprave sa na skúšku zo včelárstva nám Ľubo Motyčka poskytol svoj pohľad vtedy 18-ročného mládenca na august 1968 v meste pod Urpínom a originálne historické fotografie, ktoré môžeme vôbec ako prví po 47 rokoch zverejniť.

Písal sa rok 1968 a o politiku som sa až tak veľmi nezaujímal. Chodil som cvičiť do činkárne na futbalovom štadióne a keď ustúpil sneh, hádzal som kladivom. Ako starší dorastenec som bol na Majstrovstvách Československa druhý. Celkom dobré, nie? Tak trochu ma trápila zaľúbenosť a vôbec, doznievajúca puberta mnou lomcovala ako divá.

Niečo sa však hýbalo. Moje vzbury, neochota čítať knihy Aloisa Jiráska opisujúceho husitov, bola tolerovaná. Tak isto aj nadšenie za Haška, Čapka a Sartra – významného francúzskeho existencialistu. I také knihy sa zrazu dali kúpiť. V škole pribudla filozofia, i keď väčšina triedy nepočúvala.

Nebol som dobrý žiak. A predsa som prekvapujúco zažiaril. Na maturitnej písomke zo slovenčiny som v rámci úvahy písal o demokracii, práve na slobodu vyjadrovania sa, práve na náboženskú slobodu a podobne. A dostal som jednotku. Možno jedinú v rámci stredoškolského štúdia. To si už presne nepamätám. Hlavne, že sa po rokoch mám s čím pochváliť.

V lete sme s kamarátom stopovali. A zastavovali nám aj Taliani, či Rakúšania. Mnohí sa k nám prišli pozrieť, ako vyzerá Československá socialistická republika s ľudskou tvárou. Pred tvárou cudziny som hrdo hovoril, že ten náš nový socializmus je a bude najlepší na svete.Takže, politika ma predsa len dobehla a zaujala.

Potom, jedno ráno, 21. augusta mama plakala. S otcom šli stáť do radu v obchode na múku. Čo ak bude vojna? Hltal som správy z rozhlasu a večer som rodičom oznámil, že ujdem na západ, že tu sa nebude dať žiť. Mama nariekala plná zúfalstva. Takže, ostal som.

Aj k nám prišli ruské tanky. Porobil som pár fotografií, najviac si cením tú , kde pred poštou stojí ruský tank a na sude má nápis wehrmacht s dátumom1944. I keď je to priveľký detail, ale pre mňa pamiatka

Všimol som si letáky. Vraj na OV ČSM pri PRIORe, v dnešnej budove strany SMER-SD, organizuje Peter Šperka mladých, ktorým nie je socializmus s ľudskou tvárou ľahostajný. A tak som šiel. Pomáhať pri množení i roznášaní Hlasu Dubčekovej mládeže. Heslá, výsmech voči Rusom….Nehľadeli sme na čas, neuvedomovali sme si mieru rizika. Behali sme pomedzi tanky, lepili plagáty aj v blízkosti ozbrojených vojakov. Až do dňa, kým na nás nezačal mieriť štvorhlavňový guľomet. Vraj protilietadlový.

Prešlo ďalších pár dní. Dubček sa vrátil z Moskvy, upokojoval. Tíšil: „Ľudia, neumierajte zbytočne. Všetko sa dá do poriadku.“

A bolo treba vrátiť sa do normálneho života. To som ešte netušil, že v polovici septembra, ako trochu ťažkopádny elév, nastúpim do slávneho bystrického rozhlasu, ktorý tak dlho slobodne vysielal.

Znovu som trénoval v kladivárskom kruhu. Jano Bula mi potom neraz hovoril, či som k tomu kladivu nevedel priložiť aj kosák a hodiť ho veľmi, veľmi ďaleko.

A teraz ešte niečo veľmi osobné. Miro Toman, učím sa na včelárske skúšky. Daj mi teraz pokoj. Vieš aká to bude hanba, ak tie skúšky nespravím? Ozaj a vieš, na čo slúži koševnikova žľaza? Vylučuje sa z jedového vačku pri uštipnutí ako signál – sem príďte štípať aj ďalšie. Toto už viem. Bude to stačiť? Ale, pozor na to. Včely vedia byť niekedy veľmi naštvané…

Autor: Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka