Ivan Saktor: Podporujem snahu odborárov presadiť za rovnakú prácu rovnakú mzdu

Blog
8 /

 

Už viackrát som v našich médiách zaznamenal správy typu: „V Bratislave oblámali na autách z Krupiny, Banskej Bystrice, Zvolena či Košíc spätné zrkadlá, poškriabali lak alebo surovo oddrapili dopravnú značku.“

 Tento jav sa začína dramaticky množiť a dokonca v našom hlavnom meste vznikajú organizované skupiny, ktoré poľujú na autá z iných miest. V meste totiž vznikol v posledných rokoch extrémny problém s parkovaním, najmä večer. Bratislavčania sa bránia proti tisícom spoluobčanov z iných miest zamestnaných v krásavici na Dunaji analogickým spôsobom, ako keď robotníci v Anglicku v 19. storočí ničili stroje v presvedčení, že im berú prácu.

 A čo má tento jav spoločné s minimálnou, resp. spravodlivou mzdou na území celého Slovenska? Viceprezidentka Konfederácie odborových zväzov Monika Uhlerová to nedávno naznačila v Európskych novinách vo veľmi zaujímavej analýze vzťahov na slovenskom i európskom pracovnom trhu.

 Okrem viacerých faktov a argumentov v prospech zamestnancov či oprávneného rastu minimálnej mzdy ma zaujala práve mimoriadne presvedčivo formulovaná myšlienka, ktorú si dovolím citovať:  „Ak zamestnávateľ nie je ochotný zaplatiť svojmu zamestnancovi tak, aby mohol viesť dôstojný život (čo by mala garantovať aspoň minimálna mzda), demonštruje tým neschopnosť viesť slušné podnikanie a neúctu k ľuďom, ktorí pre neho pracujú, a pomáhajú mu generovať zisk.“

 Ako bývalý prezident KOZ viem, o čom pani Uhlerová, ale aj ďalší slovenskí a európski odborári hovoria. Ak sa totiž naruší rovnováha tohto relatívne jednoduchého vzťahu, dokáže generovať množstvo sociálnych problémov. A jedným z nich je aj stále silnejúca nenávisť Bratislavčanov k zamestnancom z iných miest, čo sa prejavuje ničením ich majetku na cestách a parkoviskách.

 Títo ľudia však nechodia za prácou do hlavného mesta z roztopaše, chodia za vyššou mzdou. Doma v Brezne, Rimavskej Sobote alebo v Žiari nad Hronom by za rovnakú prácu a výkon dostali na výplatnej páske sotva polovicu.

 Súhlasím preto s viceprezidentkou KOZ Monikou Uhlerovou a pripájam sa k názoru, že za rovnakú prácu patrí aj rovnaká pláca. Prečo by zámočník zamestnaný v Bratislave mal dostávať vyššiu mzdu ako inde na Slovensku? Alebo je spravodlivé, ak nemecký robotník zarába u zamestnávateľa v rovnakej automobilke dvoj až trojnásobnú mzdu?

 Viem, že niektorí ekonómovia pred takýmto krokom varujú, lebo by sa tak vraj znížila atraktivita Slovenska pre zahraničných investorov a zvýšili sa mzdové náklady zamestnávateľov. Zastávam však názor Konfederácie odborových zväzov, že ľudská práca je síce výrobným vstupom, ale nie je tovarom, za ktorý je možné zjednávať čo najnižšiu cenu.

 Práca by mala byť adekvátne ohodnotená bez ohľadu na to, v akom regióne sa vykonáva. Potom napríklad ľudia z nášho kraja nebudú hľadať svoje uplatnenie v hlavnom meste s obavou, že im tam zničia autá, alebo hľadať prácu v zahraničí.

 Medzi Bratislavou a ostatnými regiónmi smerom na východ existujú skutočne veľké rozdiely v platoch a iných pracovných benefitoch. I keď náš Banskobystrický samosprávny kraj nemá práve najvyššiu kritickú nezamestnanosť, napriek tomu každý týždeň tisíce ľudí, najmä z juhu kraja, odchádzajú za lepšou mzdou do hlavného mesta alebo do zahraničia.

 Som presvedčený, že by radšej ostali pracovať doma a trávili čas s rodinami. Preto si myslím, že je najvyšší čas začať s vyrovnávaním miezd v našom kraji, inak sa nám bude vyľudňovať.

Autor: Ivan Saktor, Foto: ilustračné

Miro Toman

Miro Toman